Kráľovná dažďa✔️

Zima vládne svetu

Na raňajkách sme sa už veľmi nesmiali. Skôr sme sa báli toho, kedy sa ten neznámy zimotvorca ukáže.
Tak sme sa aspoň rozhodli, že po plese ho skúsime dolapiť. Ale najprv si užijeme ples.

Ten plán bol dobrý. Celý deň som nemyslela na zimu, ale na ples. Dúfala som, že tento krát to to vyjde. Žeby išlo tomu vládcovi zimy len o to, aby nám prekazil ples ? Budem dúfať, že nie.
Hodinu pred 21:00 (čas kedy mal začať ples) niekto zaklopal.
Jordan sa na mňa pozrel a ja som pribehla otvoriť.

,,Prišli sme vás pripraviť," povedala žena s červenými vlasmi.

* * *o hodinu neskôr***
,,Nepripomína ti to niečo ?" pýtala som sa Jordana. Boli sme v akejsi obrovskej šatni. Obracala som sa v zrkadlách a užívala som si, ako sa mi nadvihujú sukne. Mala som dlhé zlaté šaty, ktoré sa leskli, akoby boli z pravého zlata.

,,Na tvojom mieste by som dúfal, že sa nič zlé nestane," zamrmlal.

Oči som mala orámované čiernou linkou. Rúž som mala nejaký neutrálny, aby mi ladil k šatám. Vlasy som mala rozpustené a natrblietkované kučery mi voľne dopadali na plecia.

Ta krása ale nezmyla zlé tušenie, že niečo sa stane. Sľúbila si si, že na to myslieť nebudeš, tak na to nemysli !

Zrazu niekto zaklopal na dvere. Otvorila som. Bol to sluha, ktorý povedal, že máme ísť.
Aj s Jordanom sme vyšli na chodbu, kde už stáli Aline aj s Alex.
Aline mala červené šaty, a pri konci mali čiernu stuhu. Alexine šaty boli modré a vyzerali ako posplietané z niekoľkých látok.

,,Ak by sa na plese vyskytli nejaké...." začala som.

,,Tak všetci prejdeme na to miesto a situáciu zachránime. Nemaj strach, Leona. Máme to pod kontrolou. Užívajte si ples a tvárte sa prirodzene," povedala Alex a prevrátila očami.

K dverám sme prešli v tichu. Iba sluha nám vysvetľoval, že vojdeme na obrovské schodisko a kým budeme schádzať do sály, hostia si nás budú prehliadať. Rozhodla som sa uvoľniť a prestať myslieť na možné nebezpečenstvo. Aj tak sa nič nestane. Ako vždy.

Zrzu sme stáli pred dverami. Najprv vošli Alex a potom Aline. Pri každej sa ozval búrlivý potlesk. Odhadovala som, že tam bude viac ľudí, ako na mojom poslednom plese.

Potom vošiel Jordan. Zas sa ozval potlesk. Hodnú chvíľu sa nič nedialo. Potom sluha otvoril dvere a naznačil mi, že mám ísť. Zhlboka som sa nadýchla a vyšla som na schodisko. Najprv som ostala prekvapene stáť. Bolo tam asi desaťkrát toľko ľudí, ako pred päťsto rokmi.

Pomaly som schádzala dole. Ozval sa potlesk. Nemysli na to ! Užívaj si ples ! Nič sa nestane ! Akoby som v hlave počula Alexandrin hlas.

Zišla som z posledného schoda a spadla som rovno do Jordanovej náruče. Odkiaľsi začala hrať hudba.

,,Ideme tancovať ?" Prikývla som. Ako sme tak tancovali, zlé myšlienky ma postupne opúšťali. Zrazu som sa potkla a spadla zas na Jordana. Tan ma zachytil a pobozkal. Vstala som.
Bol to nádherný večer a nič sa nemohlo pokaziť. Ako som si to mohla myslieť.
Po takej hodine tancovania, keď ma začínali bolieť nohy sa jedno z asi desiatich svetiel osvetlujúcich sálu vyplo. Nebolo to nič strašné, no ochranka sa na to radšej šla pozrieť.

,,Idem po niečo na pitie," vyhlásil Jordan a zmizol v dave.
Chcela som ísť hľadať Aline a Alex, no nejaký záhadný mužský hlas ma oslovil.

,,Vy ste Leona ? Tá, o ktorej všetci hovoria ?" Skúmavo sa na mňa zahľadel. Bol zvláštny. Mohol mať dvadsať, ale pokojne aj tridsať rokov, čo sa týka výzoru. Ale jeho .... aura bola oveľa staršia.
Prehodila som si vlasy na druhú stranu.

,,Možno..." odvetila som vyhýbavo.
,,Neviem, koho hľadáte, ale návštevné hodiny boli včera, dnes by som si rada užila ples....." pokračovala som v nádeji, že mi dá pokoj.
No nedal.

,,Bude to len chvíľa. Mám pre vás niečo neodceniteľné. Bude to len chvíľa," zopakoval. Nádejne som sa pozrela smerom, kam šiel Jordan. Kedy sa už vráti ? Vzdychla som si.

,,Tak dobre," povedala som. Usmial sa.
,,Výborne," zhodnotil a viedol ma cez celú sálu. Na konci bola malá miestnosť. Nedala sa zavrieť úplne, len na mrežu.

Vošiel tam a tak som šla za ním. Chcela som to mať rýchlo z krku. Sadla som si na stoličku a on zavrel tie mrežové dvere. S podozrením som prižmúrila oči. Ale nič som na to nepovedala. Viem roztaviť kov, takže sa nemám čoho báť.

Keď sa uistil, že sme tam zamknutí, sadol si oproti mne. Prehrabol si svoje biele vlasy a spustil :

,,Myslíš si, že si najmocnejšia na svete ? Že mi s tými tvojími podarenými kamarátmi utečiete ?"

Nepáčilo sa mi, kam to smeruje a tak som len prižmúrila oči.

,,Neviem, o čo vám ide, ale ja už vážne musím ísť. Moji priatelia ma budú hľadať...." Zrazu sa ma zmocnila strašná zima. Pomaly sa mi vkrádala hlbšie a hlbšie do tela....

,,Odpovedz na otázku !" Začala som si šúchať ruky o seba. Chcela som sa zahriať, no bola mi ešte chladnejšie.

,,Áno !" skríkla som.

Všetkých deväť svetiel, čo ešte fungovalo sa naraz vyplo. Ani to desiate nesvietilo, takže tam bola úplná tma. Ľudia začali kričať a nastal tam zmätok.

Len jeho tvár osvetľovalo belasé svetlo. Pozrela som sa na svoje skrehnuté nohy. Moje telo bledlo a postupne ho pokrývala biela námraza.

Pozrela som sa na neho, pretože mi to všetko došlo. Už svoju silu nedokázal skrývať. V očiach mu zlomyseľne zasvietilo. Namiesto zreničiek sa tam zjavila len biela farba.
Bolo mi hrozne zima. Nemohla som použiť žiadnu svoju silu.

,,Leona !" Jordanov hlas ma však prebral. Snažil sa nejak rozbiť tú mrežu. No aj ona bola pokrytá vrstvou ľadu.

Vstala som, no chlad sa šíril prirýchlo. Nohy sa mi podlomili a posledné, čo som počula bol smiech, ako keď škrípu dva ľadovce o seba.