Nepozeraj sa jej do očí!

Chloe #3

Na konci chodby nie je žiadna biela miestnosť tak prežiarená, že nevidíte ani na krok, alebo vzduchoprázdno. Je to miestnosť, z ktorej opadá omietka a na niektorých miestach odkryla červené tehly. Do polkruhu sú rozostavané rozhegané staré drevené stoličky. Bojíte sa, že keď si na ne sadnete, hneď sa pod vami rozpadnú. Oproti nim sa nachádza stolička, umiestnená na žltom, okrúhlom, špinavom koberci. Poobzerala som sa okolo seba. Väčšina už prišla. Sadla som si do stredného radu trochu na ľavo. Vedľa mňa si sadla Denisa. Mal o niečo plnšiu postavu ako ja, čierne vlasy akurát za ucho, bola odo mňa podstatne nižšia. Všetci,čo sme tu boli, sme mali pár čŕt spoločných. Mali sme neprirodzene bielu pleť a čierne oči. Inak sme boli krásny. Nehovorím to preto že by som si o sebe, respektíve o nás myslela niečo viac, proste to tak bolo dané. A ešte niečo, zomreli sme aby sme rozosievali smrť. Najkrajšiu z najhorších. Za mnou si sadol Lukáš. Mal blonďaté kučeravé vlasy, vysoký a chudý. Poklepal ma po pleci a ja som sa otočila. „Asi pred pol hodinou si pobozkala Christiana?" „Koho?" Opýtala som sa aj keď som mala aké také tušenie. „Toho bezdomovca" „Asi viem koho myslíš....hmm..no, hej" Na sucho preglgol. „Ja som pobozkal jeho dcéru." Pobozkať u nás znamená niečo ako zabiť. Pobozkajú ťa, keď nastane tvoj čas. Pusa na rozlúčku. Neviem prečo, ale začala som sa cítiť sama sebe odporná. Vedela som čo mám robiť a kde je moje miesto ale aj tak, nikdy nie je príjemné, keď vám pošlú signál...hej no zabi hento šesťročné dieťa ale pre toho deväťdesiat ročného príď až o päť rokov. Proste tak by to nemalo byť. Pomrvila som sa na stoličke. Mala som chuť ujsť. Od všetkého. „Asi uvažuješ na tým čo ja" prehodila Denisa. „A za to kde sme, čim sme a čo musíme robiť si môžeme prakticky sami" pokračovala. „Máš pravdu, chceli sme újsť od problémov a skomlikovali sme si niečo medzi životom, smrťou a prežívaním" Nachádzalo sa tu zhruba päťdesiat ľudí do 26 rokov. Boli to ľudia čo si veľa ešte neodžili, spravili viac zlého ako dobrého a aj tak sa sami zabili. Nemohli nás dať do neba lebo sme spravili hriech že sme niekoho zabili a ani do pekla lebo sem veľa neodžili. Okej sú ľudia do 26 rokov ktorý spravili nechutné činy. Ale tí sú v pekle. My sme v akejsi medzi fáze. Priami pomocníci smrti. Temný anjeli, anjeli smrti a podobné názvy, ale my v skutočnosti priame meno nemáme. Proste „oni" „my" a tak...

Takéto stretnutia sa diali zhruba raz za mesiac. Dali nám pokyny, skontrolovali či sme neporušili pravidlá a dovidenia. Do stredu, na stoličku na žltom koberci si sadla ona. Meno nepotrebuje, každý ju pozná. Mala čierne šaty až po zem. Žila tisíce...milióny rokov. Vy ste si nebodaj mysleli že všetko na svete zvláda sama. Nie, ale je veľa takých ako my a dobre sa striedajú. Spravia blbosť, porušia pravidlá, po čase začnú miznúť a sú v pekle. Ale môžu sa dostať aj do neba, niekomu zachránia život, ...(zachrániť a ušetriť je rozdiel) a podobne. Proste také veci, aby dostali krásne biele krídla a a žili šťastne....Ďalšia chyba! Anjeli sú krásny a tí z pekla sú netvory. Hhhh presne naopak, snažia sa upozorniť že vnútorná krása je ta najdôležitejšia , takže okolo Satana sa nachádzajú dokonalé bytôstky aspoň navonok, zatiaľ čo v nebi takí, z ktorých odvraciate zrak. Tam to však neriešia, lebo sú si tam všetci rovní, ako aj v pekle. No vráťme sa k prednáške v rozpadnutej miestnosti, s rozheganými stoličkami a opadávajúcou omietkou. „Ona" sa usadila na svoje klasické miesto a viedla monológ. Poďakovala sa za pomoc, potom sme sa mali postaviť, povedať prísahu, odrapkať pravidlá a ísť domou. Niekedy som sa cítila ako taká ovca bez vlastného rozumu.