Nepozeraj sa jej do očí!

Peter #6

Bola prenádherná. Biele šaty z nej robili anjela, prekvapivo. Ležala na zemi a zvíjala sa od bolesti. Nechtami sa pokúšala doškriabať chrbát. Naraz predo mnou stál anjel. Nie anjel z rozprávok či Biblie. Mala čierne krídla pokryté jej vlastnou krvou. Uvedomil som si, že ju poznám lepšie ako kohokoľvek iného, tento fakt je o sám o sebe dosť desivý. Pristúpila ku mne a do ucha mi pošepla, aj keď sme boli široko ďaleko sami.

„Povedz mi svoje tajomstvá, prečo sa nebojíš mňa aj keď by to bolo jedno z najlepších rozhodnutí v tvojom živote."

„Čo si zač?"

„Hlúpa otázka"

„Si anjel"

„Nie"

„Si diabol"

„ Nie"

„Tak čo si?"

„Už zomieral?"

„Prosím?"

Bol som prekvapený jej priamočiarosťou. Sadla si na prašnú zem a ja vedľa nej. Krv jej pomaly schla na krídlach. „Dalo by sa povedať že dvakrát." Pozrela sa na mňa v nedočkavosti, a ja som pokojne pokračoval. Akoby to bolo niečo úplne normálne. Ale čo je vlastne normálne? „Keď som bol ešte v bruchu mojej mami, bola asi v ôsmom mesiaci, môj otec ju brutálne zbil. Vyvolalo to pôrod a lekári bojovali o môj život, vďaka svojmu otcovi som astmatik.Keď som mal asi desať rokov, skúšal som robiť skoky na bicykloch. Raz som si zabudol helmu, keďže nemali ani ostatný a smiali sa že som posera,tak som sa pre ňu ani nevrátil. Vieš si predstaviť ako to skončilo...blbo som spadol, riadne si udrel hlavu a vyše týždňa som bol v bezvedomí a ďalšie mesiace v nemocnici na liekoch." „To je hrozné." „To je život, dosť smutných rečí !" Moja odpoveď bola zjavne pre túto bytôstku uspokojivá. Postavila sa na rovné nohy, vytiahla mobil a zapla hudbu. Postavil som sa ja a inštiktívne som ju chytil okolo pása. Len tak sme sa pohupovali do rytmu hudby a pozerali sa jeden druhému do očí. Bez strachu, bez výčitiek. Iba my dvaja. Sami, v svete preplnenom ľuďmi. Chcel som ju pobozkať. Tak moc som sníval o jej dychu, vôni...o nás. Naklonil som sa a ona zavrela oči, mohlo to byť tak krásne. Mohlo, v tom sa odtiahla. Znova sa na mňa pozerala s nechuťou a ohňom v očiach. „Čo to robíš?!" Vykríkla ako zmyslov zbavená a utiekla preč. A tak som tam sedel. Sám. A pomaly sa nenávidel, nenávidel ju a nenávidel svoj život. Mamu, ktorá mi povedala, že sa za mňa hanbí. Otca, ktorý ma skoro zabil. Nevlastného otca, ktorého som mal rád a ktorý sa mi už neozval. Čo zabudol ,ako sme hrali futbal a videohry, ako sme fandili futbalistom v telke. Na nevlastnú sestru ktorá mi dohodila všetky pekné baby, s ktorou sme sa smiali chodením po uliciach, vďaka ktorej som po prvý krát ochutnal alkohol a bol na prvej veľkej párty. Tí všetci ma teraz nenávideli,s ľahkosťou na mňa zabudli, akoby som nikdy nebol. A v tých pár minútach samoty som si uvedomil, ako moc nenávidím svoj život, svoje činy a skutky. Moje známky sú naprd a nič neviem. Že som len záblesk, v celej ére vekov a že nikto ma nikdy nemal rád. Odišiel som domov. Bývam v paneláku na piatom poschodí. Klasicky na mňa moja matka nabliakala. Za päťku z bioly a za to, že som sa vonku „flákal", prikázala mi isť do svojej izby. A teraz tu len tak stojím a rozmýšľam nad tým, že sa vlastne nebojím smrti a nikdy som sa nebál .Okno je otvorené do korán a ako tak stojím na parapete, zatváram oči a uvedomujem si, že predstava o zmysle života, je ilúzia.