Nepozeraj sa jej do očí!

Peter (M)

Dá sa povedať že každý z nás pozná ten pocit, keď má chuť vyliezť na najvyšší bod široko-ďaleko a kričať. Kričať tak akoby na ničom inom nezáležalo. Kričať tak, akoby to malo byť posledný krát, čo svetu povieš, čo si o ňom skutočne myslíš. A presne to bola moja nálada. Ale, úprimne, nebola to tá vec, čo som chcel spraviť úplne najviac práve v tomto okamihu. Jediné čo som teraz chcel spraviť bolo vyjsť z tejto špinavej a smradlvaej uličky. Z tej uličky, kde som si myslel že to všetko začalo ale vlastne to všetko malo skončiť. Potim sa. Nie zo stresu, nie zo strachu ale z tej situácie. Zo všetkých sračiek, čo mi prišli do cesty. Je možné, topiť sa vo vlastnom tele? Byť paralyzovaný životom? Nenávidieť každý pohyb v tomto svete, keď už dávno mám voňať fialky od spodu? Pohybujem chudými prstami po zašednutej stene od smogu. Mám to! Mám ten bod! Stena sa posunie a ja vhodim dovnútra prameň bielych vlasov. Vtom zbadám pohyb. Na konci ulice vidím pohybujúce sa tiene. Približujú sa. Nie teraz nie....Nesmú ma tu nájsť. Všetko by sa pokazilo. Kráčam dozadu.. Rýchlejšie, rýchlejšie. Zrazu sa ozve rana ako z dela. Vrazil som do niekoľko kontajnerov a tie sa rozteieskali o zem. "Hej..Hej ty stoj!" Strážca! Dofrasa. Videli ma. Otočím sa o 180°. Myslím len na jedno "Teraz ešte nie je ten správny čas." Preskočí mi niekoľko prekážok ale môj prenasledovateľ sa blíži. Počujem ho bežať za mnou. Prevracam ešte niekoľko odpadkových košov a prebehujem na druhú ulicu kde sa premáva stovka áut. Nie je čas, utekám po uličke popri namestia. Neobzeram sa. Nemám čas ani energiu. Som tak slabý. Nesmiem stať, počujem dych sledovatela. Prebieham cez ulicu. V tom počujem len trúbenie a prudký náraz. Ležím na zemi. Okolo sa začali zbiehať ľudia. Tvária sa, že im záleží na ľudskom živote ale pravda je, že len túžia po troche andrenalinu v ich nudnom živote. "Si normálny? Chceš aby som ťa zabil?" Z auta vystúpi nahnevaný šofér v strednom veku. Že zabil.Pousmejem sa. Šofér mi podáva ruku. Odmietneme ju, pre jeho vlastné dobro. Stále som veľmi zmätený, ale nie až tak aby som si nepamätal. Obzerám sa okolo seba. Kto má to sledoval? Keď v tom zazriem tieň. Miznúce krídla a sklúčená postava....
Lukáš?