Nepozeraj sa jej do očí!

Chloe (Maggie) 51

Veľa vecí sa zmenilo. Prešli hodiny, dni. Mesiace? Ja neviem. Čas som prestala vnímať už dávno? Alebo nie tak dávno. Sedím v zaprášenej izbe...mám nový občiansky a predstieram dospelosť. Vlastne nepredstieram Aj keď som zomrela mladá, už som dospelá ...alebo nie? Prerušila som kontakty...radosť z videnia Sáry prešlo na hnev...na všetkých...a Lukáš.. možno má rovnaké právo byť naštvaný, zúriť. ,, teda neviem. Skúšal volať. Možno dvakrát, možno raz, možno aj teraz chronicky počujem vyzváňanie telefónu. Počujete to? Ten tenký zvuk. Zaspávam, zobúdzam sa a umieram znútra a možno ma nešťastie pohltí tak že moja mŕtva duša vzlieta a telo umelo vytvorené sa rozpadne. Steny sú vlhe a studené, posteľ pokrýva tenká deka a jedlo je suché a z kohútika tečie studená voda. Žijem ako čašníčka ale na polovičný úväzok. Aj keď neviem, úprimne netuším čo si môžem nárokovať. Mám na niečo právo. Na teplé jedlo, na pohodlnú posteľ a teplú sprchu. Mám nárok na pohodlie keď som zdevastovala životy ľudí, ktorých som milovala. „Chcem zomrieť, rozpadám sa..cítim to! ANO! Koža...moja koža! Rozpadá sa na prach. Plávam v ňom. Topím sa a zároveň nadnášam. Prach sa mení na vodu, more.. oceán. Nekonečný ale špinavý ako popol z ktorého sme stvorený. Ako moja duša. Prebúdzam sa, idem do práce, idem s práce. A zas sokola...znova, znova, ZNOVA. Potkany behajú po chodbách. Po chodbách kráčajú stratené duše. Nemôžem im pomôcť. Nemôžem pomôcť nikomu.

Na chodbe stojí Jasmína. Mnoho ráz sa mi prihovárala a skúšala ma nahovoriť na veštenie budúcnosti. Keby skutočne vedela veštiť, vedela by že biednu budúcnosť nemám. Keď som povedala nie, opľula mi topánky a prekliala moju budúcnosť, ktorá už prekliata dávno bola. Vlasy mala kučeravé, pravdepodobne kefu na vlasy nevidela roky ..asi tak ako moje. Nosila dlhé lososové šaty a keď bolo chladno, dopĺňala ošúchanou rifľovou budnov. Oh nie! Zase ten pocit! Moja hlava treští. Musím to zastaviť...už nie. Nie! Nedokážem s tým bojovať. Naraz som mala pocit, že tehlové steny sa ku mne blížia, že vzduch hustejší. Čas sa spomalil a predsa sa všetko na môj vkus udialo až moc rýchlo, ako je to zvyčajne. Pristúpila som k nemu a on bez slova padol na kolená. Dýchal hlasito a ústa mal otvorené. Už to nebol len smrad potu a zvratok niekde okolo nás. Bolo to len medzi nami. „Hej ty...ano ty, Chloe že? Ty! Nepribližuj sa ku mne!" Pozrela som sa jej hlboko do očí. Nie tak ako keď sa pozerám nepatrne na ľudí okolo seba, ale úmyselne som jej ubližovala, musela som. Videla som všetko. Manžela tyrana, deti čo zabudli na lásku matku a poslednú ndej v klamaní okolia svojimi „Vešteckými" chopnosťami. Moje pery sa priblížili k jej a naše ústa sa spojili. Nebola to vášeň, ani láska. Iba ľútosť, nad zničeným životom. Keď som sa odpojila od nášho krátkeho spojenia, nehybne spadla na zem.

Vystrela som sa.

„Zase máš plné ruky práce ak tak pozerám."

„Peter!? "