Nepozeraj sa jej do očí!

Chloe #20

Prekonali sme neuveritelných 3 000 pozretí! Je to neskutočné. Moc vám ďakujem. Ďakujem aj za každý koment a votes :). Ešte stále som bez počítača tak dúfam že vás pri čítaní nebudú rušiť pravopisné chyby. Ale už nebudem ďalej otravovať. Užívajte príbeh! :)

Rano som sa zobudila a prekvapeno som vykročila s postele. Zaspala som! Vyzliekla som si nočnú košelu, rýchlo si navliekla čierne legíny a biele tielko. Na vrch som si dala tenkú modrú mikinu. V rýchlosti som zbehla do kúpeľne rozčesať si vlasy. Moje oko ešte viac napuchlo a pútalo pozornosť, horšie to však bolo s rebrom. Nepochybovala som že je pri najmenšom puknuté. Ale ísť s tym k doktorovi by bolo neprípustne. Pripomenulo mi to pocit nesmrtelnosti. To že nesmrtelnosť neznamená nezranitelnosť som zistila na vlastnej koži. Chcela som vedieť aké je to padať s velkej výšky. Vzletela som na vrch vyžšieho paneláku a skočila som. Nesmrtelnosť neznamená nezranitelnosť, 28 zlomením ktoré sa vďaka posilnenej imunite bez akejkolvek sádry zahojili behom týždňa. Preto som vedela že rebro bude boleť naozaj len útržkami času. Horšie bolo že som nemohla behať a každý krok bol bolestivejší ako ten pred tým. Prišla som uprostred hodiny. Ako som otvorila dvere triedy, cítila som na sebe pohlady. ,,Čo sa ti stalo? " spýtala sa pani Pilčeková, učitelka matematiky. ,,Spadla som nešťastne na kameň"
Slabá výhovorka ale zavrala. Ako som sa posadila, zacítila som bolesť rebra a nemohla som zakrýť bolestivý výraz mojej tváre. Ozval sa chichot. Zase zlomyselnosť. V predu na malom stolíku pri tabuli horela sviečka vedla Petrovej fotografie. Na nikom nezáleží.Bol len dokonalí spôsob na nenávisť voči mojej osobe. Tolké predstierané nešťastie pre niekoho, na kom im nezáležalo. Naraz som zacítila silné stiahnutie hrude. A nie, nebolo to spojené s mojim nešťastným rebrom. Čas sa zase spomalil a vzduch zhustil tak, že som nemohla dýchať. ,,Nie teraz nie" pomyslela som si. Všetko sa zase zrýchlilo tak že to ludské oko nezaznamená ale znovu mi to prišlo príliš pomalé. Nevedela som či chcem pobozkať niekoho z tých, čo som nenávidela. Mojou obeťou však neboli tieto necitlivé hieny, ktoré si nezaslúžia dýchať vzduch na tejto planéte. Viem to. Mala som ich všetkých prečítaných. Mojou obeťou mala byť staršia žienka, rok pred dôchodkom a zároveň najlepšia učitelka na škole. Pero jej vypadlo z rúk a začala zrýchlene dýchať. To už som stála za ňou. Nikto si nič neuvedomoval a aj keby, tak by ma nevidel lebo som to nechcela. Vzdialila som sa zo svojej telesnej chránky. ,,Pozerala sa na mňa očami plnými zmierenia. ,,Viem čo si zač, som pripravená" ,,Neboj sa, nebude to bolieť." Pobozkala som ju z nežnosťou ako vďaku že ku mne ako jedna z mála ludí, čo som spoznala, neprechovávala nič spojené zo strachom či aroganciou. Hneď ako sa naše pery stretli a zase oddelili, vrátila som sa na mieto a sledovala reakcie spolužiakov, keď jej nehybné telo padlo na zem. Niektorý vyzerali ak pred panickým záchvatom, pre mňa to neznamenalo nič strašne. Len odpadnutie pár hodín v škole.