Nepozeraj sa jej do očí!

Andrea #31

Ahojte! Mrzí ma že som tak dlho nepridala nič nové ale mala som "blok". Proste som nevedela čoho sa mám chytiť a ako pokračovať. :( :'( Pre to som si dala pauzu. ;) Ako omluvu mám pre Vás dlhšiu časť :) :3

Za stolom bolo nepríjemné, trápne ticho. Robo a Jara sedeli od únavy zhŕbený za stolom . Michael sa asi cítil v tejto spoločnosti nepohodlne. V kuse sa vrtel na stoličke a bol dosť rozrušený. Mišo sa celí klepal. Niečo ho muselo vystrašiť. Ale čo? Zaujíma ma to... nie len z čistej zvedavosti, ale aj preto, že mi na ňom z celej "rodiny" najviac záleží. Michael a Mišo...až teraz som si to uvedomila. Ha ha. Dá sa to vôbec? V jednej domácnosti? No, v každom prípade je to neobvyklé.
,,Povieš nám niečo o svojej bývalej rodine" Robo otázku smeroval na Michaela. (Proste jeden je Michael a druhý Mišo a tak to budem aj deliť). Táto otázka ho evidentne zaskočila. Skoro mu zabehol kus nedovarenej ryže.
,,Robko, na čo ti to bude?" Spýtala sa Jarmila. Ja by som sa mužom nenechala nikdy utlačovať mužom a už vôbec by som sa tak neponižovala ako moja macocha.
,,No....ja viete ja teda moji....moji rodičia...teda."
,,Evidentne je mu nepríjemné sa o tom baviť" skočila som mu do reči. Hneď ma zasiahol jeho ďakovný pohlad.
Od stola sme odišli skôr ako zvyčajne. Michael vošiel do svojej izby a ja priamim krokom za nim. Skoro ma zabuchol v dverach...naskôr sa tvaril nechápavo, potom nahnevane ale nakoniec ma pustil. Chvílu sme sa pozerali do očí. Ako prvý prerušil očný kontakt. Ha! Vyhrala som. Bože je tak málo času. Moc málo. Musím dokázať svoju vernosť. Sadla som si na postel a on na stoličku pred. Chcela som aby to bolo lahké. Prosím nech je to lahké a rýchle...
Nikdy to nebude lahké a rýchle. Vrhol na mňa spýtavý pohlad zo štipkou nechutnej mužskej arogancie.
,,Čo chceš?" Spýtal sa..
,,Ja nič?"
,,Tak prečo si tu? Bez príčiny?"
,,Nie...no prkticky som tu kvôli tebe? Prídeš mi neostrielany..."
,,Ja a neostrielaný?!"
,,Inak by si sa so mnou na chodbe nebavil...inak by si ma ignoroval a aj si myslím že nutne potrebuješ pomocť."
,,Prečo by som sa s tebou nemal baviť, Andrea?"
,,Ty naozaj nič nevieš." Vzdychla som si, nadýchla som sa a pokračovala. ,,Biely a Čierny sa spolu baviť nesmú. Je to zakázané."
,,Ale...ale prečo?"
Vzdychla som si. ,,Je neuveritelné že ťa nechajú len tak bez upozornení, väčšieho rozhovoru.
Okej, niečo ti porozprávam"

Nie vždy sme boli rozdelený na dva klany. Jedného...možná dňa, večera či noci, keď vesmír dokončieval svoje honosné dielo, našu galaxiu, bolo o dve planéty viac. Nenájdeš ich v žiadnych knihách, iba ak pozorne počúvaš šepot vetra v korunách stromov, môžeš počuť pieseň stratených planét. Lenže tie planéty sa neriadili zákonmy fyziky či boha. Boli nespútané ako ten vietor. Na jednej čila Snowen a na druhej Lavoure. Čiernooká Snowen...žena na planéte večného ladu, snehu. Bielooký Lavoure..muž z planéty ohňa a páľavy. Občas popri sebe prechádzali a vtedy mali možnost Snowen a Lavoure rozhovorou. A ako tak planétky prechádzali okolo ostatných planét, jedného dňa do seba narazily, silou, ktoru už nikto nenapodobní. Snowen, pri náraze odstrčilo až na planétu, plnú sopiek a horka. Skončila v Lavouriho náručí. V tej chvíli necítili horko len na povrchu tela ale aj vo vnútri. V plápoliacom srdci. Lenže na to Snowen nebola pripravená a v náručí Lovoureho sa začala topiť. V tej chvíli Lavou začal prosiť všetkych možnych aj nemožnych bohou až dokedy ho jeden nevyslišal. Vyrvoril teda planétu ktorá mohla byť domovom oboch, lebo Snowenina zmizla a z Laureho ostal len drobný kúsok na dva kroky. A vtedy vznikla naša planéta a začali sa striedať obdobia. V tej chvíli, keď prídu prvé jesenné mrazy, Snowen môže žiť. A v tej chvíli, keď prídu teplé jarné dni Snowen odíde a príde Lavoure. Nikdy sa nestrernú. Nikdy nemôžu byť spolu.
Zo začiatku Smrť nemala veľa práce, ludí nebolo tak veľa ako dnes. Ale postupom času pribúdali, a s nimi aj úmrtia. Nedá sa byť na sto miestach zároveň, ani keď ste smrť. A tak vytvorili tých čo mali Smrti pomáhať. Tý, čo nepatrili ani do neba či pekla. U dospelých je lahké určiť, kam patríš ...ale...pri náctiletých? Postupom času ich bolo viac a viac, snažili sa ich pretriediť. Všimli si že sú medzi nimi isté rozdiely. Spôsob smrti. A tak na počesť Lauvera a Snowen, tý čo zomrelý v zimnom obdobý formou depresie a úmyselného samozničenia, dostali oči čierne ako vesmír. Tý čo zomreli neumyselne, vlastnou hlúposťou v jarnom či letnom obdobý, mali oči biele ako mesiac na nočnej oblohe po Louverovi.Smolu mali tý čo zomreli na depresie v obdobý tepla alebo tý čo zomreli vlastnou hlúposťou v obdobý zimy. Tý sa prosto vyparili. Akoby nikdy nejestvovali. Tieto dve skupiny k sebe však cítili nenávisť. Neprekonatelnú a hlbokú. A po vojne sa rozhodli pre ešte jeden zákon, podobný tomu Louverovmu a Snoweninmu. Tieto dve skupiny sa nesmú stretávať!