Nepozeraj sa jej do očí!

Peter #28

Nevedel som k nej nahodiť ten správny postoj. Nebola nežná, krechká žena. Už z jej reči tela som vycítil neubývajúce sebavedomie. Ale, bohužial, ako to už býva, aj prázdnotu. Nebola dokonalá ale bola krásna. Tmavohnedé vlasy do ktorých som sa mal chuť zaboriť a vnímať jej jahodovú vôňu, znášajúcu sa okolo jej tela, ešte viac zvýraznili jej tvár. Gulaté líca, plné pery, lahko vystúpenu branu. Dokonalé črty tváre. Prechádzal som jej po tele. Bola iná ako všetky síce rozkošné ale vychrtnuté ženy v našom klane. Ona bola kus ženy. Pevné, väčšie prsia, asi céčka a gulatý zadok, dokonalo risovaný v legínach. Von jej vykukovalo bruško na ktorom bol naznačený tvar svalov. Oblízla si pery a ja som si uvedomil že na mňa rovnako pozerá ako ja na ňu. Jediné čo som nechcel vidieť, teda skôr som si to nechcel pripustiť vidieť boli jej oči. Šedivé dúhovky, keby boli o otieň bledšie boli by biele, orámované tmavošedou. Nepriťahovala ma duševne. Sál som z nej nepopsatelný chlad. Nešlo o to čím je ale o ňu samú. Nahodila sladký úsmev za ktorým sa skrývalo tolko vycítitelného chladu. Podišla krokom ku mne a ja som nevedel či vlastne túžim po jej prítomnosti. Našťastie polo počuť volanie Jarmili. ,,Andreja, poď mi pomôcť prestrieť na stôl! " Andrea prevrátila oči, pohladkala ma po rameni, obtočila moje telo a pred stupom na schody na mňa mrkla. Zamrazilo ma. Dúfam že to nevidela... ale aj keby. Čo ma po tom? Je krásna ale chladná, nepriťahuje ma. Necítim nič. Len prázdnotu z mojej zuboženej ludskej schránky. Vlastne, z toho čo z nej ostalo. A toho veľa nebolo. Ak čaká že len krásou do nej vráti stratený život tak sa mýli. Ale kedy som ho stratil? Smrťou, alebo ešte pred? Hlad ma prešiel ale vydedukoval som si že asi budeme jesť všetci spolu čo mi naháňalo strach. Nemohla na miesto flirtu mi radšej povedať ako to tu chodí?! Rozčulovanie asi ničomu neprospeje aj keď mi z časti pomáhalo hádzať moje neviditelné bremeno na druhých. Stál som tam asi hodnejšiu chvílu ponorený vo vlastných myšlienkach ktoré len posilňujú moju duševnú stránku. Nič viac. Prebral som sa zo "zasnívania" až keď mi Mišo prudko mával pred očami. Hneď na prvý pohlad ste videli že je to ich vlastný syn. Vlasy mal hnedé skoro do blond ako Jarmila ale jemne kučeravé ako Robo. Oči zelené plné pokoja a sebazaprenia. Bol vysoký, odomňa asi o pol hlavu a risovali sa nu na ramenách svaly, čo mu bolo celkovo nanič, lebo bol chudý. Celkovo ako jeho matka bol taká šedá miška spoločnosti, čo pre jeho život mohlo znamenať sadu výhod a nevýhod zároveň. Vedla neho stál asi o hlavu a pol (odomňa o hlavu) Augustus. Ani na moment som nepochyboval že je minimálne poloróm. Mal kučeravé čierne vlasy, tmavohnedé oči. Pery vykúzlovali nezabudnutelný úsmev. Bol tak iný ako jeho rodičia a súrodenci (vrátane mňa) z neho sršal život a dobrodružná povaha. Už teraz je vidno že bude z neho pekný muž. Začína sa mu tvarovať mocná postava a na svoj vek je dosť vysoký. Stáli pre do mnou, z dávkou prekvapenia. Zatial čo sa Gus smial, Mišo sa snažil z celej sily aby mu nepadla sánka. Konečne, až po skoro minúte bol schopný vysukať zrozumitelnú vetu.
,,Maš oči ako ona. Iné a predsa tak rovnaké."