Nepozeraj sa jej do očí!

Peter #2

Nie som človek ,ktorý má rad problémy. Užívam si každú chvíľu na tomto svete, ale som dosť ustráchaný. Prvý deň na novej škole je vraj najhorší, ale ja som mal pocit sebavedomia, keď sa na mňa noví spolužiaci pozerali a trochu aj obdivovali. Teda až na jednu. Jakub spomínal niečo o bosorke. Na prvý pohľad je celkom desivá, ale inak nič o nej neviem. Nedokážem si vysvetliť tu záujem, tu príťažlivosť. Povedal som si, že už nebudem riskovať. Sľúbil som to mame, a podľa toho, čo vraveli ostatní, ona je ten najväčší risk zo všetkých. Snažila sa ma vystrašiť, či sa bojí neúspechu tak ako ja. Alebo je za tým viac. Vošiel som do triedy a hneď ma upútala. Jej vlasy, nos, pery...oči. Bola stelesnením dokonalosti a strachu. Mal som chuť ju spoznať, byť jej hračkou. Chcel som cítiť chuť jej pier a už som nás videl ako ležíme vedľa seba na gauči, rukami sa jej prehrabávam vo vlasoch a počúvam jej sladký hlas. Myslel som si, že mám na každú. Nie že by som bol nejaký zvlášť veľký egoista ale proste doteraz to tak bolo. Ale ona je tak chladná... Čo som jej spravil? Nechcel som nič spraviť, iba sa spriateliť. Okej, je možné že som ju trocha sledoval. Opustila školu medzi prvými. Kráčala tak ladne, akoby bol svet gombička. Mal som more času, teda nie, mal som sa radšej učiť na zajtrajší test. Ale aspoň som si to o tom čase myslel. To som nečakal čo všetko sa stane. Bola prenádherná, tajomné oči mala zavreté a biele vlasy jej pofukovali do tváre. Všade štebotali vtáčiky, prerušované šeptom lístia. Otvorila oči. „Čakala som ťa...roky" povedala na jeden nádych. „Ja som ťa celý život hľadal" riekol som. Potom mi už len sedela na kolenách a ja som sa jej prehrabával v bielych vlasoch. Keby sme v rozprávke alebo v nejakom otrepanom románe možno áno. Ale takto to nebolo. Na dva nádychy ma poslala do kelu a ešte keď odchádzala, akoby náročky pohupovala zadkom. Mal som sa na ňu vykašlať, aj na jej povrchný prístup a doteraz neviem prečo som to nespravil. A bolo by po probléme. Ale ja som ju ďalej sledoval, ako taký poslušný psík. Necítil som k nej vášeň, ani lásku, iba ma k nej niečo ťahalo. Niečo nevyspitateľné a tak krásne tajomné. Teraz som bol opatrnejší. Tiahol som sa od nej podstatne ďalej. Odbočila do uličky, v ktorej som sa nikdy nechcel ocitnúť. Chvíľu som rozmýšľal či tam mám isť. Bal som sa ale túžba po nej bola silnejšia. Schoval som sa za starým kontajnerom a sledoval som ju. Akurát si pred ňou kľakol nejaký ožran. Nevedel som čo to má znamenať. Vyzerala teraz skutočne strašidelne. Oči sa je rozšírili tak, že nemala ani bielko ani dúhovku iba zreničku na celé oko. Čo je zač? Čo to má znamenať? Čo som sa nepoučil z hororov? Musím odísť...no moje ruky a nohy akoby už neboli moje. Neposlúchali ma. Aby toho nebolo dosť ona ho...ona ho..pobozkala?! Akoby bez duše padol na zem a ešte keď už sa nachádzame v tak trápnom sci-fi otvorila stenu a vybrala sa uličkou za svetlom. Akonáhle tam vstúpila ,ulička sa zavrela. Výborne! Kde som sa sem zas ocitol?! Radšej som sa mohol učiť! Je to náhoda- dáky vtip na moju osobu? Vie o mne a robí si zo mňa srandu. Asi päť minút som bol zohnutý sa kontajnerom a až potom som bol rozhodnutý sa postaviť. Priblížil som sa. Bol mŕtvy, a moje pocity tiež. Niekto, kto ma behom pár hodín dokázal presvedčiť, že existuje dokonalosť, sa stal vrahom priamo pred mojimi očami.Najradšej by som zavolal na políciu a povedal, hej ona ho zabila a viete ako...pohľadom! Už vidím akoby mi to uverili, maximálne by ma poslali do blázinca.