Útek z labyrintu [TMR fanfiction]

[7] 5O bratov

Dopredu sa ospravedlňujem za to, že mi moc nejde opisovať tie romantickejšie chvíľky. Nerada to moc extra rozpisujem do detailov takže moc takých kapitoliek nebude, ale ja sa posnažím <3

P.S.: odporúčam pustiť song

Bežala som tesne za Minhom a užívala si výhľad na jeho chrbát. Šak waj not ne?

"Dáme si pauzu?" spýtal sa ma.

"Ako chceš... ja ešte vládzem." usmiala som sa a on začal spomaľovať až kým úplne nazastal. A tak som zastala aj ja. Sadol si na zem a oprel sa o stenu. Z batohu vybral fľašu s vodou a napil sa. Ja som sa posadila vedľa neho a snažila sa upokojiť dych.

"Si okej?" spýtal sa ma ustráchane.

"Hej som..." odpovedala som a napila sa tiež.

"Koľko je vlastne hodín?" spýtala som sa a on pozrel na hodinky.

"Pól desiatej. Späť sme za hodinku, takže máme pol hodinu k dobru." zaškeril sa a pozrel na mňa.

"Pól desiatej a my máme ešte len prvú prestávku?" zhrozila som sa.

"Jop. Keď bežím sám, niekedy ani nezastavujem. Ale zas keď idem s Thomasom tak stojím minimálne sedem krát. Je to hrozný lenivec." To hej.... za ten mesiac čo som tu, som na to stihla prísť.

"Čo už s takým ťuťmákom..."

"Ťuťmák????" zarazil sa Minho.

"Neviem proste to zo mňa vyletelo. Niekedy nad tým uvažujem...Vieš, tebe nikdy neprišlo divné, že niečo poznáš, ale nevieš odkiaľ? Hrozne ma to irituje..."

"Asi ako mňa celý tento labyrint..." to upútalo moju pozornosť a pozrela som na neho.

"Rozmýšľaj Em. Toto sa tu proste len tak nemohlo z ničoho nič objaviť. Niekto alebo niečo to muselo postaviť. Vo vzduchu visí kopu otázok. Prečo to postavili? Prečo je tu päťdesiat chlapcov a jedno jediné dievča? Myslím, že to niečo znamená, ale nemôžem na to prísť."

"Koľko tu už trčíš?"

"Tri posrané roky. Bol som medzi prvými. Tak ako Newt, Gally a Alby. Ten bol prvý. Chudák, predstav si to, že ťa sem hodia nevieš kde si a k tomu si tu celý mesiac sám."

"Panebože..." bolo prvé čo zo mňa vyletelo. Chudák Alby...

"Preto je..." nedokončila som a nechala visieť vo vzduchu koniec vety.

"Vodcom? Hej. Je to náš dalo by sa povedať starší brat."

"Je zvláštne mať päťdesiat bratov..." usmiala som sa a pozrela na neho. Celý čas ma pozoroval a ja som si to ani neuvedomila.

Zrazu sa začal ku mne približovať. No zastavil sa len milimetre odo mňa. Pozrel mi do očí a takto sme zostali zaseknutí ešte dobré dve minútky až kým nakoniec tu miniatúrnu vzdialenosť neprekonal a neprisal sa mi na pery. Kto z vás si ešte pamätá náš prvý bozk počas rituálu? Zabudnite na to ako som hovorila, že je perfektný, pretože tento bozk ho prekonal milión krát. Motýliky v bruchu, láska, potreba mať ma pri sebe a kvapka potu. (No čo.... po tom behu si to môžme dovoliť, nie?)

Chytil ma za boky a vyšvihol ma na seba, tak že som na ňom sedela obkročmo. Rukami som mu zablúdila do vlasov a on sa jemne usmial do bozku, keď som ho za ne potiahla.

Keď sme sa od seba konečne odtiahli, oprel sa čelom o to moje a povedal:

"Štyridsať deväť...." Keď som po ňom hodila nechápavý pohľad usmial sa ešte viac a dodal:

"Máš len štyridsať deväť bratov...."

"A ty si potom čo?" spýtala som sa a lišiacky podvihla obočie.

"Limitovaná edícia. Bežec a priateľ v jednom." zasmial sa a ja s ním.

"Tak priateľ, héééj?" zatiahla som s úsmevom.

"Pochybuješ snáď o mne?" zasmial sa.

"To by som si nedovolila!" znovu ma pobozkal a pozrel na hodinky.

"Sakra..." zanadával a a som sa na neho nechápavo pozrela.

"Už sme tam mali dávno byť." povedal a ja som sa okamžite postavila na nohy a podala mu pomocnú ruku, ktorú s radosťou prijal a postavil sa. Vzali sme si ruksaky a ruka v ruke bežali na Flek.

Bojím sa... Bojím sa o mojich 49 roztopašných a lenivých bratov a môjho priateľa. Mám z tohto celého blbý pocit. Viem, že sa niečo zomelie a to už čoskoro.

Ale momentálne som rada za to čo mám. Mám Chucka, Thomasa, Newtieho, Albyho, Kastróla a dokonca aj nepríjemného Gallyho. Jeff, Clint, Minho.... títo všetci frasáci budú so mnou až dokonca... A to mi zatiaľ stačí.....