Útek z labyrintu [TMR fanfiction]

[31] Z tmy do tmy

Pravé líce ma nechutne zaštípalo, ale nepohla som sa. Keby som mohla, určite to urobím a tomu, čo mi vrazil, vyrazím zuby. Bohužiaľ som sa nedokázala pohnúť.
Neprešlo ani desať sekúnd a ľavá strana tváre zapulzovala bolesťou. Bože, zabite ma radšej niekto!
Takmer celú energiu som vydala iba na otvorenie očí. Zaznamenala som rýchli pohyb nad mojou tvárou. Znovu facka?! Našťastie som mala ešte zachovalé reflexy a tak som bleskovo ruku fackára chytila.

"Urob to ešte raz a vystrelím ti mozog z hlavy!" pohrozila som, no neznelo to príliš nebezpečne, keďže som znela skôr ako unavená opica. Páchateľ sa zasmial a vykrútil si ruku z môjho slabého zovretia. 
THOMAS!

"Je v poriadku..." skonštatoval a pomohol mi posadiť sa. Jemne som sa zakolísala, ale nabrala som rovnováhu pomocou Tommyho, ktorý ma pridržal.

Teraz ma nie len že bolelo rameno, ale už aj tvár. Toto mu jedného dňa vrátim! Dúfam...
Zaklipkala som viečkami, aby si oči privykli na silné slnečné svetlo. Sedela som na zadných sedadlách Berty. Podľa všetkého som prespala celú cestu pod hory, čo boli tri hodiny. V hlave mi pulzovalo a aj napriek teplu naokolo, mi bola zima. Začala som sa triasť ako osika. Thomas cezo mňa okamžite prehodil deku a pomohol mi vyliezť z auta. 
Stáli sme pod priesmykom. Odtiaľto musíme ísť jedine pešo.

"Ava nás nedostihla?" spýtala som sa s pohľadom upreným na hory pred nami. Niekde tam sídli pravá ruka. Moje celoživotné dielo...

"Nie. Zamestnal ju lov imúnnych v meste. Lenny jej aj tak nepochybne vyzradil kam mierime. Takže po nás určite pôjde." odpovedal mi Newt, ktorý ma objal okolo ramien. Povzbudivo sme si vymenili úsmevy.

"Sme skoro tam." povedal potichu iba pre nás. Ešte pred odchodom z Jorgeho bunkra som si sľúbila, že ho k lieku dostanem. Nemienila som sa toho len tak vzdať. Mžno čoskoro budem mať chuť na šťavnatý mozog svojho rata, ale aj skrz toto som ochotná ho dostať k séru, ktoré ho zbaví tej pliagy.

"Ja viem." prikývla som a spolu s ním vykročila vpred. Škoda len, že skôr ako mi stihla noha dopadnúť na asfalt, okolo hlavy mi prefrčala guľka.

"Čo to-" A ďalšia rana spravila miniatúrny kráter pri Thomasových nohách. Okamžite som strhla Newta za obrovský kameň. Našťastie ma Thomas s Brendou a Jorgem stihli napodobniť skôr, než im náboj prevŕtal hlavu.

"Čo tu chcete?!" Výstrely ustali a namiesto nich po nás skríkol pevný a nebojácny hlas. Predovšetkým bol však ženský, čo som rozhodne neočakávala.

"Prichádzame v mieri!" zakričal Thomas a ja som sa na neho uškrnula.

"Hej a naše UFO parkuje hneď pod kopcom." dodala som potichu jeho smerom a na jeho perách sa usadil úsmev.

Zodvihla som ruky nad hlavu a opatrne som sa postavila. Rozhodne som im bola na dostrel, ale nikto nevystrelil. Otočila som sa tvárou k útočníkom. Očami som skákala z jedného na druhého. Zrejme mali byť nenápadní, ale aj tak som si ich všetkých všimla. Boli piati. Všetko ženy alebo dievčatá v mojom veku. Tvár im prekrývali šatky, ktoré mali uviazané ako banditi.

"Utekáme pred CHAOSOM. Vieme ako eliminovať Erupciu a všetkých uzdraviť. Všetko o čo vás žiadame je prístrešie na noc." Žena, ktorá sa skrývala pri skalnej stene v kroví sa postavila. Neprekvapilo ma, že na mňa mierila zbraňou. No i tak som bola rada, že nevystrelila.

"Prečo mám pocit, že klameš?!" vyštekla nepríjemne. Naprázdno som prehltla štipľavú poznámku.

"Vieme o Pravej Ruke a aj o tom, čo všetko robí pre imúnnych. Vieme, že ste pomáhali v úteku z CHAOSU tým deťom. Vieme, že Thomas je vaša spojka s CHAOSOM. Je tu s nami! AK neveríte mne, tak aspoň jeho poslúchnite!" Naliehavosť z môjho hlasu priam sršala. Dve dievčatá zostávali vysoko nad nami na vrcholkoch skál, odkiaľ im nerobí žiadny problém na nás dostreliť. Zvyšok k nám obozretne podišiel.

"Nech sa všetci postavia!" zavelila tá istá žena, s ktorou som sa rozprávala už predtým. Tmavé jemné vlny jej splývali na pleciach a očami zelenými ako smaragdy, ma prepaľovala až do špiku kosti.
Zvyšok našej skupinky vyšiel z úkrytov a ako na zavolanie vzlietol malý dron. Žena sa nedôverčivo pozrela na prístroj a potom na mňa. Pochopila som, že čaká vysvetlenie.

"Zostrojila som ho ja. Je na solárnu energiu a prenáša signál do hlavného stanoviska Jorgeho." Hlavou som kývla na Jorgeho, ktorý sa v ten moment zatváril ako by šiel na popravu.

"Je to bunker v Spálenisku, kde sú naši priatelia. Utečenci ako my a vy." pokračovala som s neustále zodvihnutými rukami vo vzduchu. Tá žena prikývla, no neverila som, že mi dôverovala čo i len o kúštik viac.

"Thomasa poznám. Ale o vás neviem nič. Teda až na vás, Paigovci." Znechuteným pohľadom si premerala mňa a môjho brata. Potom pokračovala opovrhovačným tónom:

"Vaša matka narobila viac než dosť problémov celej zemi! Neverím vám ani slovo, z toho čo tu-" Zrejme chcela ešte dokončiť, ale prerušilo ju prichádzajúce auto. Zastavilo tesne za ňou a vyskočil z neho mne známa žena. Doktorka Gallway-ová.

"Zložte zbrane!" prikázala im, no ozbrojené ženy zaváhali. Len čo zložila zbraň aj ich veliteľka, zložili aj ostatné a prišli k nám. Doktorka Gallwayová ma celý čas prepaľovala neveriacim pohľadom.

"Viete vôbec s kým máte tú česť?!" pustila sa do nich doktorka a tá žena si nahlas odfrkla.

"Samozrejme, že viem! Sú to deti Avy Paigovej!" Rozkríkla sa a rozhodila rukami. Tak sa zdá, že povesť našej matky predchádza aj tú našu...

"A taktiež rozbehli projekt, ktorý sa mi snažíme udržiavať už štyri roky!" Vrátila jej skríkntie. Žena vyvalila oči šokom a potom pohľad presmerovala na mňa s Newtom. Nebol však už plný odporu, ale prekvapenia a úcty.

"Myslím, že nechápem." ozvalo sa jedno z mladších dievčat a zmätene sa pozrela na doktorku. Tá sa na ňu iba usmiala a dodala:

"Stoja pred vami zakladatelia Pravej Ruky, dvojčatá Paige!"

Posledné, čo som zaregistrovala, bola ostrá bolesť v ramene a dve paže, zachytávajúce ma za letu k zemi. Potom som privítala prázdnu tmu ako starú priateľku.

Holaaaaaaaaaa hej!

Mnohí z vás sa ma pýtali, ak si predstavujem Emmu, keďže nebola vo filme ani v knihe popísaná. Obrázok, ktorý je niekde dole priložený, som hľadala cca pol hodinu a aj tak to nie je stále ona. Berte ho preto s rezervou. Emma by mala byť na prvý pohľad jemné a citlivé dievča. Pre ľudí, ktorí ju poznajú dlhšie (napríklad my) je rovnako nebezpečná asi ako Kobra Kráľovská. Výbušná, emotívna, empatická, nie vždy asertívna, inteligentná a dobrosrdečná mladá dáma (hoci tú dámu si viac-menej nepripúšťa). Aspoň takto si ju predstavujem ja. Ak máte iný názor ohľadom jej výzoru alebo správania, pokojne mi napíšte váš názor do komentov. Budem rada za odozvu a váš uhol pohľadu na Emmu Paige.