Útek z labyrintu [TMR fanfiction]

[33] We're all mad here

V tábore nastal chaos. Doslova a do písmena. Vznášadlá poletovali nad táborom a na lanách sa spúšťali vojaci so zbraňami. Nezdráhali sa vystreliť bez varovania. Jednému z nich som vytrhla zbraň z rúk. Nebolo to nič moc. Výskok, otočka, výkop a dopad. Nie, vôbec sa nechválim.

Zbraň som hodila Thomasovi, ktorý mal s  ňou predsa len lepšie skúsenosti ako ja. Radšej som sa sústredila na pomoc ľuďom z tábora. Pomáhala som im naskakovať do terénnych áut, ktoré odtiaľto prchali. S Jorgem a Brendou sa nám ich podarilo nepozorovane dostať preč z dejiska. No stále tu zostávali ľudia, ktorí chceli pomôcť. Scotty a jeho priateľ Jack, doktorka Gallwayová a naša uvítacia skupina(dievčatá z labirintu). Príliš veľa ľudí na môj vkus. Čím viac osôb, tým viac potencionálnych obetí, ktoré nie som ochotná podstúpiť za žiadnu cenu!

Jedno zo vznášadiel zosadlo na zem. Naša malá skupinka sa zhlukla viac k sebe. Zo vznášadla sa vyhrnuli ďalší vojaci. Toto boli ochrankári. Žiadni extra vojaci. Iba hlupáci s automatickými samopalmi čo šaškujú v uniformách. Iba jedna jediná osoba v CHAOSE si dovolí takéto ántré.

"Ava." zavrčal Newt vedľa mňa a zamračil sa na ženu v bielom priliehavom kostýme, ktorá vyšla zo vznášadla. Tvárila sa viac ako hrdo na svoj výkon. 

"Moje drahé deti." slizko sa na nás usmiala. Trpko som sa zasmiala. Tá žena ma nenávidela od chvíle čo ma porodila. Oslovenie "drahé deti"  v živote nepoužila v našej prítomnosti. 
Premerala si ma pohľadom, ktorý jasne hovoril za všetko. "Och, to si len ty. Beriem späť."

"Musím ti uznať, Emma, že tvoj plán bol naozaj dôvtipný a možno by bol aj vyšiel ak by si nezabudla na jednu drobnosť. Ja mám ľudí všade." S poslednými slovami sa otočila a zo vznášadla za ňou vyšla...

"Theresa? Ako?" Divila som sa Thomasovi, že z neho niečo vypadlo. Ja som sa nezmohla na slovo. Mala som chuť jej vyškriabať oči. Zrejme to vytušila, pretože odmietala postúpiť dopredu čo i len o krok. Jeden z vojakov ju musel popostrčiť.
Namierila som na ňu zbraň. Odmietala som s ňou prehovoriť čo i len pol slova.

"Zlož tu zbraň, Emma. Prosím ťa. Nerobte si to horším ako to už je." prosila ma. Nie preto že by jej to bolo ľúto. Iba sa sebecky bála o svoj život. Tak ako ja som sa teraz strachovala o Scottyho, Jacka a zvyšok nevinných.

"Theresa ma informovala včas, aby sme mohli zakročiť. Newt, musíte si uvedomiť, že je nesprávne chcieť vyliečiť všetkých." Newt si odfrkol, ale neodpovedal jej. Namiesto toho napísal topánkou do zeme nepatrné slovo. Nie, bolo to číslo. Jeho časť hesla? Možno... Verila som v to, že nie. Keď sa pohľadom uistil, že som ho videla, zakryl ho a rozprášil. Ava si to všimla.

"Newt! Never tej odporkyni systému! Naviedla ťa na niečo, z čoho niet cesty späť. Vieš, že ťa môžem vyliečiť ja sama. Bezpečnejšie. Stačilo požiadať matku." 
"Matku? MATKU?! Nenávidím ťa! Odjakživa si nenávidela svoju dcéru akoby ani neexistovala! To ja som sa o ňu staral. O ňu aj o seba, pretože tebe boli prednejšie výskumy!" Ešte nikdy som nevidela Newta tak rozčúleného. Sincostan prestával účinkovať. Pocítila som to aj  ja. Bola som podráždená, agresívna a mala som chuť niekomu ublížiť. Ave, Therese, Thomasovi, Newtovi. Všetkým. Len preto, aby som prestala počuť tie hlasy, ktoré mi šepkali v hlave. Snažila som sa ich zahnať hlbšie, aby som ich nepočula, ale robili si čo chceli. Začali sa mi triasť ruky a čelo sa mi orosilo potom. Ava si to musela všimnúť, pretože sa viac než spokojne uškŕňala.

"To ti to zrejme nevyšlo, synček. To tvoje hlúpe dievča ju pohrýzlo a ona je na tom teraz horšie ako ty. Tá sa z toho už nevylíže. Ale ty by si mohol. Pomôž mi zničiť rakety a ja ti dám to po čom tvoja myseľ túži najväčšmi." Ava sa na neho podlízavo usmiala. Newt sa zdesene pozrel na moje roztrasené ruky a nestabilné nohy. Vedel, že neustojím ani jednu ranu. Bola som totálne vyriadená.

"Moja myseľ túži momentálne iba po jednom. Rozbiť ti hlavu tupým kameňom. A ty to vieš veľmi dobre. Vieš aké to je, však? Počuť tie hlasy, vidieť tiene. Doháňajú ťa k bláznovstvu." zavrčal priam šialene a Ava sa zdesila. To naozaj nečakala, že vieme o jej malom tajomstve.
Pár vojakov nechápavo zazrelo. Toho som si všimla.

"Mamá sa nepochválila? Dámy a páni, je mi potešením predstaviť vám rodinku Paigeovcov. Rodinku bláznivých, chorých raplov."  Zasmiala som sa nahlas a Ava ma zavraždila pohľadom. A jej malé tajomstvo je vonku. Haha! Mám takú chuť povedať všetky jej zvrátené tajomstvá nahlas a vysmiať sa jej. Za každý jeden preplakaný deň jej vytrhať nechty a zuby. Pomaly ju mučiť, kým nezomrie. Chcem vidieť ako dodýcha!

"Som rada, že si ešte kompletne nestratila rozum. Aspoň budeš rozumieť na čo som si priviedla ich." uškrnula sa hoci ešte stále ublížená mojimi slovami. 
Pár vojakov dosúkalo von z lietadla zvyšok Flekárov, ktorý boli s Theresou v bunkri. Boli dobití, od krvi a očividne vyhladovaní.
Odporná mrcha. Ako sa opovažuje?! Dostala som len väčšiu chuť jej ubližovať.

"Emma!" všetci radostne skríkli a snažili sa rozbehnúť ku mne. Márne. Vojaci ich držali, na čo som ja zavrčala. Pohľad mi utiekol Minhovým smerom. Bolelo ma vidieť ho ako na mňa hľadí s odporom. Akoby vedel čo sa mi honí hlavou.

Ava spustila niečo o tom ako sme ju podrazili, ale nevnímala som ju. Hlavu som mierne natočila na Newta a so slzami v očiach som zašepkala to slovo, ktoré to zlomilo:
"Pomoc." Naverímboha vystrelil a myslím, že trafil niekoho do nohy. V tábore sa spustila prestrelka. Chcela som sa pridať, ale Thomas ma strhol za nákladiak. O pár minút ku mne dopadli dve osoby. Minho s Maliou. Ešte som mala dosť rozumu na to, aby som ich rozpoznala.

Triasla som sa, nevedno či od zimy alebo adrenalínu. Potila som sa ako v saune a hrdlo mi vyschlo. Hlasy kričali jeden cez druhý. 
"Zmlknite!" zúfalo som zapišťala a prikryla som si uši dlaňami. Nepomohlo to. 
Do môjho zorného poľa vošiel Newt. Chytil ma za ruky a nástojčivo na mňa pozrel.

"Newt, oni neprestávajú. Kričia na mňa!" Plakala som, ale na slzy som nemala dostatok síl. Newt ma chytil za zápästia s úmyslom upokojiť ma.
"Povedz im, aby odišli."

*Pred 13 rokmi*

"Emma! Prosím, pomôž- pomôž mi." Malý chlapec nahlas vzlykal prikrývajúc si uši dlaňami. Sedel v kúte schúlený do klbka. Nevedela som čo robiť. Podišla som k nemu a vzala ho za ruky.
"Pošli ich preč. Povedz im, aby odišli."
Plač ustal...

Zakričala som na ne, aby zmizli. Neodišli, ale ustúpili. stíchli, ale nie úplne. No mne to stačilo, aby som začala aspoň trochu racionálne uvažovať.
Tentokrát som sa triasla od zlosti, ktorú som v sebe celý ten čas potláčala.

Zaťala som sánku a pomaly povedala skrz zuby:
"Chcem jej hlavu na striebornom podnose."

Čakala by som akúkoľvek reakciu. Zápornú, nerozhodnú alebo akúkoľvek inú. Na moje šťastie je Newt moje dvojča. Pozná mňa a ja jeho. Ak už aj máme byť rovnakí, tak sme aj rovnako šialení.

"Prinesiem ti ju."