Útek z labyrintu [TMR fanfiction]

[24] test od Jorgeho

Zobudila ma prudká bolesť, ktorá vystreľovala do môjho brucha.

"Au!" zasyčala som a prevalila sa na chrbát. Opäť prišiel úder. Tentokrát v podobe facky.

"Vstávaj!" zavrčal mi niekto do ucha. Lenivo som otvorila jedno oko a pozrela sa na útočníka. Akoby som nebola na takýto budík zvyknutá.

"Dobré ránko chlapci." usmiala som sa sladko na troch asi pätnásť ročných chalanov, ktorý sa tvárili aký sú to borci. Zaujímalo by ma čo robia práve tu...

Posadila som sa a zbadala ďalších dvoch, starších, ako držia Minha, ktorý sa im zmietal v rukách. Pomaly som vrátila pohľad na chlapca predo mnou. Cez ústa mal šatku, tak ako zvyšok deciek. Vlasy mu na hlave stáli v neposlušných kučierkach a v očiach mal istú detskú iskru. Rozhodne bude mladší než vypadá. Po chvíli som sa postavila a jeden z nich na mňa namieril zbraň.

"Chýba ti zásobník, mladý." zasmiala som sa a ponaťahovala si kosti. Len sa na mňa zmätene pozrel, čo ma donútilo svoj úsmev rozšíriť. Ach bože deti...

"Tak ideme za Jorgem alebo tu budeme ešte dlho stáť?" spýtala som sa ich. Vymenili si zarazené pohľady, no prikývli a ťahali nás na koniec strechy. Prinútili nás zoskočiť zo strechy na korbu auta, kde nás usadili a pripútali. Všimla som si, že Minhovi prelepili kobercovkou ústa a usmiala som sa. Hodil po mne vražedný pohľad, na čom som sa zasmiala.

Pozrela som sa na chlapca, ktorý sedel oproti mne. Bol to ten istý chlapec, ktorý ma tak krásne zobudil. Zrejme ich vodca. 

Zaujato som naklonila hlavu na stranu a pozorovala ho. Prišiel mi tak povedomý! Musela som ho už niekde stretnúť! Jeho kučeravé vlasy, zelené oči a ten štýl držania tela! Bože veď je to ešte dieťa... Keď si spomeniem čo všetko musel prežiť malý Ch-Chuck... Povedzte mi, že je to zlý sen! Možno som vtedy prišla Minhovi ako blázon, ale za pokus to stálo.

"Zmenil si  sa Chuck."

Priala som si aby sa moje slová nenaplnili, no chlapec si stiahol šatku z tváre a mňa dorazila sila vlastných slov. Bol to on!

Minho vyvalil oči a zabudol sa zmietať. Obaja sme sa s šokom v tvári pozerali na vychudnutého a vysokého chlapca, ktorý za krátky čas veľmi zmužnel. Na rukách sa mu rysovali svaly a na tvári jemné strnisko. Kde je ten roztomilý štrnásťročný rojko? Zmenil sa na nepoznanie. 

Auto zastalo a my sme z neho povyskakovali. Vošli sme do budovy, kde sa okolo nás okamžite zhŕkla hŕba ľudí. So spútanými rukami za chrbtom a vztýčenými hlavami nás viedli skrz nich. Pri ďalších dverách nám na hlavy nasadili vrecia a viedli nás dnu kľukatými chodbičkami. Po desiatich minútach sme zastali a ruky ma zatlačili na kolená. Prudko mi strhli vrece z hlavy a moje oči skoro vypálilo.

Oproti mne sedel v kresle Jorge a vedľa neho stála uškŕňajúca sa Brenda. Pozrela som sa doprava, kde kľačali všetci Flekári. Aspoň že tak! Všimla som si, že Minho, Newt, Thomas a Kastról mali prelepené ústa páskou, ktorou práve lepili pusu aj Abby a Malii. Svoj pohľad som opäť presunula na dvojicu predo mnou, ktorá hľadela rovno na mňa. Sladko som sa usmiala.

"Jorge ty starý bastard. Kto by bol povedal, že sa dožijem tohto dňa?" Jorge sa na mňa rovnako sladko a slizko usmial a preplietol si prsty na bruchu.

"Brenda."

"Emma." krátko som sa s ňou pozdravila. V duchu som jej ďakovala za záchranu placerov.

"Hmpfhmnphm!" začal sa rozkrikovať Newt kľačiaci vedľa mňa. Umlčala som ho sotením, za čo ma takmer zabil pohľadom. Nemal si vrieskať a možno by si teraz nemal prelepenú hubu.

"Chuck mi povedal, čo si spravila pre tie decká." začal Jorge a všetci po mojom boku vyvalili oči na chlapca stojaceho za mnou. Žeby im to došlo až teraz?

"Ale taktiež mi povedal, že ste ušli CHAOSU. Nikto odtiaľ ešte živý nevyviazol. Teda ak ešte pred tým nezomrel." zasmial sa na vlastnom vtipe a Brenda prevrátila očami. Prečo sa jej nečudujem?

"Dostaneš sa k pointe Jorge? Začínajú ma bolieť kolená." prerušila som jeho smiech a on ma spražil pohľadom. Ako sa to vraví? Nehlaď dážďovku chorou nohou?

"Nedrážď hada bosou nohou, Emma!" No tak asi nie, no...

"Neverím vám!" vypadlo z neho nakoniec a ja som na neho vyvalila oči. Ako to dopekla myslí?!

"Mali sme dohodu, Jorge! Povedal si, že mám za tebou prísť s hocičím! A ty mi neveríš?" začala som po ňom vrieskať a zmietať sa v Chuckovom zovretí. Ústa mi prelepil kobercovkou a na pomoc mu pribehli ďalší dvaja, aby ma udržali na zemi. Ten parchant!

"Emma, zlato pozri sa na to z mojej stránky. CHAOS všade vyhlási, že Avine deti sú mŕtve a potom sa mi tu objavíš ty. Kým sa nenájde dôkaz, že si to ty, nemám dôvod ti veriť." mávol nad nami rukou a nejaký týpci, tentokrát starší a silnejší, nás začali ťahať preč. Jeden z nich na zodvihol zo zeme ako handrovú bábiku a niesol ma preč. Keď som ho kopla, prehodil si ma cez rameno a uštedril mi ranu na zadok. Na čo Minho zareagoval celkom dosť agresívne. Tá krv mu potečie z nosa ešte celkom dlho. Chudák random boy...

Po chvíli nás hodili na zem a rýchlo nám zviazali nohy povrazom, ktorý bol upevnený o obrovskú kladku visiacu vo vzduchu. Ten čo ma niesol, zatiahol za nejakú páku a kladka nás vyšvihla do vzduchu hore nohami nad priepasť. Samozrejme sme sa všetci vo vzduchu pozrážali a pohojdali až kým sa laná neustálili a my sme nezostali visieť vo vzduchu každý asi meter od seba.

"Vysvetlíš nám to Emma?" soptila Tessa. Otočila som na ňu hlavu a ja sne jej ukázala, že s tou páskou to pôjde asi len ťažko.

Stačilo by len potiahnuť tú páku! 

Vypískla som šokom, keď ma okolo bokov objali dve ruky. Otočila som hlavu a zistila, že je to Thomas. Minho po ňom niečo začal štekať a výhražne ukazovať prstom. Tommy hlavou ukázal na tú inkriminovanú páku a odsotil ma od seba. Bola som zle rozhúpaná a tak som na ňu nedosiahla. Tommy ma chytil ešte raz a odsotil ma od seba silnejšie. Tento krát som páku minula len o kúsok. Keď som sa však vracala vrazila som hlavou do Thomasovej hrude a oškrela si tvár o zips na jeho bunde. Páska trochu povolila a tak si ju o jeho zips odlepila.

"Odsoť ma ešte raz a silnejšie." povedala som mu a on urobil ako som kázala. Tentoraz som páku pevne chytila a potiahla ju dolu. Keď som dopadla na zem pustila som ju a rozviazala si nohy.

"Výborne Emma!" povzbudzovali ma. Nedbala som na nich a postupne ich popriťahovala k sebe a pomohla im odviazať sa. Keď sme konečne stáli všetci na nohách, pribehol k nám Chuck s úsmevom na tvári.

"Vedel som, že to zvládneš!" zaradoval sa a j som v ňom na chvíľu opäť videla toho chlapca z Fleku.

"Čože?" nechápavo som na neho pozrela.

"Zvládla si jeho test! Uveril ti."