[35] Šach mat

240 14 0
                                    

"....a šach mat." rukou som rozrazila panáčikov na hracej doske a Newt sa sebavedomo usmial. Nesnažil sa  zrovna zakrývať svoju radosť z výhry. Zamračila som sa na neho. Odjakživa bol výborným stratégom. Och, ako veľmi som to len nenávidela!
"Nesmieš byť urážlivá, drahá sestrička. Víťazstvo je potom pre protivníka o to sladšie." upozornil ma posmešne, čo som mu oplatila zagánením. 
"A čo tak si ísť zahrať vojnové hry s ostatnými deckami, hm? Pokojne ti dám náskok, bratček." Po mojich slovách sa mu úsmev vytratil z pier. Vojnové hry veľmi neobľuboval. Hlavne preto, lebo pri ich došlo k fyzickému kontaktu, súboju zoči voči inému človeku. A toto bola zasa moja parketa.
"Šach ma unavil. Dobehnem ťa neskôr." zahovoril svoju nechuť k hrám a začal ukladať panáčikov na svoje miesto.
"Newt?" oslovila som ho opatrne. Zodvihol pohľad od hracej dosky a pozrel na mňa.
"Prečo si to urobil?" spýtala som sa ho a do očí sa mi drali slzy.
Nie, toto nie je pravá spomienka! Bolo to inak...
"Spravil čo?" nechápavo sa na mňa zamračil.
"Keď si sa tam v tábore obetoval, aby mi sme stihli zadať ten kód..." upresnila som a jeho pohľad sa presunul naspäť na dosku s panáčikmi.
"Ach, toto ťa trápi. Zachránili ste nás a to bola naša priorita, nie?" Chytila som ho za ruky tak pevne až mu z dlaní vypadol kráľ s pašiakom. 
"Newt, potrebujem vedieť pravdu. Čo sa tam vtedy stalo. Čo sa dialo, keď sme odišli?" Naliehala som na neho. Nakoniec si povzdychol a všetko mi porozprával:
"Ava nie je hlúpa. Pochopila, že by som ťa nenechal ísť bezo mňa. Vedela, že by som šiel s tebou, pretože by som sa sám chcel uistiť, že si v bezpečí. Odlákala moju pozornosť a strelila ma. Viac si nepamätám." Usmial sa na mňa akoby sa nič nedialo. Zamračila som sa na neho nechápavo.
"Tak veľa som toho nestihol spraviť..." povzdychol si a mňa úplne zarazil svojim ľadovým pokojom a úsmevom na tvári.
"Čože?"
"Vravím, že ti utečú vojnové hry. A prestaň na mňa zízať, je to divné!" Newt takmer podráždene sykol. Zatrepala som hlavou a postavila som sa od stola zmätená situáciou, ktorá sa práve stala. Ešte vo dverách som sa otočila na Newta, ktorý sa sám pre seba "hral" s postavičkou kráľovnej.
"Jeden pešiak, jedna kráľovná, jeden strelec. A hoci si myslím, že som na koni, dostanem šach mat." zamrmlal a spomienka sa rozmazala ako farba vo vode.


Vravia, že keď zomierate, vidíte svetlo. Nič len oslepujúce a žiarivé svetlo. Nie, nezomieram. Iba tak premýšľam, zatiaľ čo hľadím do baterky, ktorou sa ma doktor zrejme snaží oslepiť.
"Reagujete na vonkajšie podnety celkom výborne. A zotavujete sa tiež veľmi rýchlo, slečna." usmial sa na mňa doktor. Zrejme čakal nejakú reakciu, no ja som iba na neho zostala nemo pozerať.
"Chcete, aby som zavolal vašich priateľov?" spýtal sa s nádejou v očiach. Pokrútila som hlavou. Prvá reakcia po nekonečných dňoch v nehybnosti. Doktora to zrejme zarazilo natoľko, že zabudol zatvoriť ústa.
"Kde je môj brat?" zachrapčala som. Tri dni odkedy som sa prebudila z kómy a ja som odvtedy nič neprehovorila, nijak nezareagovala na doktorov, ani sa nepohla.
"Viete, nemyslím si, že som najkompetentnejšia osoba, ktorá by vám mala zdeliť jeho súčasný stav." povedal rýchlo a odišiel z izby. Hneď nato sa dvere znovu otvorili a dnu vošla partia flekárov. Chuck, Scotty, Brenda, Jorge, Kastról, Abby a Malia, Minho, Thomas a Theresa. Tú som momentálne chcela vidieť zo všetkého najmenej.
"Je mi to tak ľúto, Emma." rozplakala sa hneď medzi dverami a padla na kolená vedľa mojej postele.
"Ja som netušila o čo jej ide, prisahám! Nevedela som... ja ne-mrzí ma to tak strašne moc." pozrela mi so zaslzenými očami do tváre. Neviem či budem schopná jej odpustiť. Ale verila som jej. Ava bola dokonalá manipulantka.
"Ava vie ako na človeka." povedala som iba v skratke a pozrela som na Thomasa a Minha.
"Keď som pri nej, kde je?" posadila som sa a oprela som sa o čelo postele. Bola som celá stuhnutá, takže mi to trvalo dlhšie ako som si myslela. Polovicu tela som si necítila a tá druhá bolela ako čert.
" Leží vedľa na izbe. Je pripútaná k posteli a hneď po tom ako ťa prepustia, pošlú ju na popravu. Všetci čakali na teba, pretože si mysleli, že by si chcela byť pri tom." odpovedal mi Tommy a ja som sa uchechtla.
"Nie som až taký sadista, aby som potrebovala vidieť niekoho zomierať. Ako vás napadlo, že by som to rada videla?" spýtala som sa otrávene. V ten moment sa všetci nervózne ošili a snažili sa mi nepozerať do očí. Thessa sa nanovo rozplakala a nahlas smrkla.
"Emma... on totiž Newt... mrzí ma to." Minho sklopil pohľad do zeme. Nepotrebovala som vedieť viac aby som si dala dve a dve dohromady. 
Potom som už príliš nevnímala okolie. Iba som začala hystericky plakať a schúlila som sa v bolestnom kŕči na posteli do klbka, zatiaľ čo v dlani ma pálil jeho prívesok.

 

Útek z labyrintu [TMR fanfiction]Where stories live. Discover now