Útek z labyrintu [TMR fanfiction]

[18] Čas splatiť starý dlh...

"Počuli ste to?" pošepol zmätený Winston.

"Kto to povedal?" zrúkla som tento raz ja.

"On!" ozvali sa zborovo a ukázali na malého chalana stojaceho vzadu pri stene.

"Zopakuj to..." hlesla som potichu.

"Dvojčatá Page. Deti Avy Page." povedal potichu a pozrel sa do zeme.

"Nie, nie, nie! To nemôže byť pravda!" skríkla som frustrovane a začala zrýchlene dýchať. Asi podobne ako aj Newt. To musí byť nejaký zlý vtip. Nie je možné aby sme boli jej deti. Proste NIE!

"Nemali ste sa to dozvedieť takto..." ozval sa prísny hlas od dverí.

"A ako by to bolo lepšie? Deti zatvorila som vás, lebo vás mám natoľko rada, že vás ponúknem Rmutom ako večeru? Zošalela si?! Prepáč, neodpovedaj. Ja už aj tak dávno poznám odpoveď." štekla som po nej, no ju to ani na chvíľu nevyviedlo z miery. Má tá ženská vôbec city a nejaké emócie?!

"Niečo som ti o tom štekaní povedala, pokiaľ ma pamäť neklame..." zamračila sa na mňa a ja som vedela čo príde. 

Trest...

*flashback*

"Prečo si rozbila tú vázu?" kričala mladá blondínka po malom dievčatku. Zápästie jej pevne zvierala v rukách a dievčatku neušlo, že sa jej tam objaví modrina. Ďalšia do zbierky.

"Nechcela som..." zamrmlalo dievčatko popod nos, za čo si vyslúžilo pevnejšie zovretie ruky.

"Niečo som ti o tom mrmlaní povedala, pokiaľ ma pamäť neklame..." zamračila sa blondínka a už aj ťahala dievčatko za sebou cez chodbu. Otvorila dvere do ktorých následne drsne hodila dievčatko. V miestnosti sa nachádzal len starý matrac a svetlo v podobe blikajúcej žiarovky.

"Nabudúce si uvedom s kým sa rozprávaš mladá dáma!" dvere sa s tresnutím zatvorili a následne zamkli.

"Mami, nechaj ju prosím! Ona za to nemôže, to som bol ja!" ozval sa plač spoza dverí.

"Newt, nemal by si si toľko zastávať tvoju sestru!" odvrkla mu jeho matka a súdiac podľa krokov odišla preč. Preč od srdcervúceho plaču malých päť ročných detí.

"Všetko najlepšie..." zamrmlalo si dievčatko popod nos. Ja som si zamrmlala popod nos...

*end of flashback*

"A čo ako?" zamrmlala som si, čím som ju naštvala ešte väčšmi. Ava zavrčala ako besný pes a ja som vedela, že bude zle.

"Odveďte ju preč a zavrite na samotku. Ich vyšetrite. Nepotrebujem aby mi tu rozniesli nejakú chorobu." zavelila a vtedy sa po mne hodili ďalší sbs-kári.

"Nájdem si ťa." naznačil mi Newt ústami, no to už som bola ťahaná preč od nich. Ozýval sa odtiaľ krik môjho mena a narážky na chorú myseľ Avy, no i tak to s nikým  nepohlo.

Jedna z goríl ma hodila o zem na samotke a tak som zostala sama. Každý rok som trávila narodeniny v tej zatuchnutej miestnosti, kde som bola zatvorená viac ako len jeden deň. Presnejšie, kým som neodpadla od hladu alebo smädu. Tak ma moja matka milovala... 

*flashbacks*

"Mami ľúbiš ma?" spýtal sa sedem ročný Newt svojej matky.

"Samozrejme slniečko. Kto by neľúbil takého inteligentného chlapčeka?" zasmiala sa naša odporná matka.

"Ale Emmu neľúbiš." dodal sebavedomo Newt. On si to totiž mohol dovoliť. On bol maminkin maznáčik.

"Aj ona je moja dcéra. Prirodzene ju musím mať rada." Presne tak. Ona ma MUSÍ mať rada, pretože ma porodila.

....

"Je to blázon, že ťa opustil. Nerieš to už prosím." povedal pokojne Newt zatiaľ čo ma zvieral vo svojom náručí a ja som plakala ako malé dieťa.

"Ale keď on tvrdil, že ma miluje a potom si jednoducho odíde za inou!" hlas sa mi triasol a preskakoval no mne to bolo vtedy jedno.

"Raz si nájdeš chlapca, ktorý ťa bude milovať a chrániť ako najvzácnejší poklad." uistil ma s úsmevom a zotrel mi slzy.

"To budem ako väzeň." odfrkla som si. Nezniesla som pomyslenie na to, že by ma niekto tak strážil. Mám rada slobodu.

"Alebo ako princezná vo veži, z ktorej ťa zachráni onen princ. To že budeš jeho všetkým, znamená, že ťa bude strážiť aby o teba neprišiel. Viem, že nadovšetko miluješ svoju slobodu, ale predsa len nie je lepšie keď si s niekym kto ťa miluje, bez ohľadu na to kde ste a kto ste?"

......

"Emma, poď sem, niekoho ti predstavím!" zakričal na mňa Newt s úsmevom od ucha k uchu. Mali sme vtedy len šestnásť a boli sme na našom prvom večierku. Prvom spoločnom. Newt bol na viacerých, no mne to matka vždy zatrhla. 

Podišla som teda k nemu a on si ma majetnícky pritiahol k sebe.

"Toto sú moji priatelia Minho a Gally. A tamten, čo flirtuje s mopom je Jeff. Preboha koľko toho vypil?" predstavil mi ich no ja som tak či tak zostala visieť pohľad len na jednom z nich. Meno som  nezaregisrovala, lebo som prestala vnímať hneď ako som ho zbadala. Ani na moment odo mňa neodtrhol zrak a venoval mi jeden z jeho dokonalých úsmevov. Bol jemne vypracovaný a opálený. Dokonalá predstava ázijskeho boha...

....

"Ako to že odchádzaš? Ona ťa tam jednoducho posiela?" nechápavo som rozhodila rukami. Najskôr mi vezme jeho. Môjho priateľa aká ázijského boha Minha a teraz brata? Ničí ma zvnútra a to od základov. Viem že sa ma snaží zničiť. Nenávidí ma odvtedy čo som z nej vyliezla...

"Sľubujem ti, že sa znovu stretneme. Ja si ťa nájdem. Vždy a všade!" pozrel mi hlboko do očí a pevne ma objal.

...

"Takže je všetko v pohode?" spýtal sa neveriecky. Na čom som sa ja len zasmiala.

"Už dávno, Thomas. Naviac ja som si niekoho našla a ty tak isto. Som šťastná aj za Thesu." usmiala som sa na neho a on pri spomienke na Thesu mierne sčervenal. Bolo na ňom vidno, že ju ľúbi a ona jeho. Tak prečo im to zazlievať?

"Môžme sa vrátiť k tomu čo bolo pred tým? Myslím... je stále voľný post najlepšieho priateľa?" spýtal sa ma potichu.

"Bála som sa , že sa nespýtaš." odpovedala som mu a objala ho. Objatie mi opätoval a ja som na chvíľku cítila akoby som bola s Newtiem.

"Dostanem ti odtiaľ Newta aj Minha. Prisahám na svoj život!" zaprisahal sa a odtiahol sa odo mňa s veľkým úsmevom.

*end of flashbacks*

Sľúbil mi, že ich odtiaľ dostane. A to aj dodržal. Som Thomasovi neskutočne vďačná a nadosmrti zaviazaná. No je v tom háčik... Nenávidím byť niekomu niečo dlžná. A tak prišiel na svet dokonalý plán ako mu službu oplatiť.

Dostanem ich odtiaľto von.