Útek z labyrintu [TMR fanfiction]

[17] To sú jej deti! Sú to oni! Vrátili sa!

"NEWT!" vykríkla som s myšlienkou rozbehnúť sa za ním no to by ma nemohli zachytiť ruky ochranky. Mohla som si domyslieť na čo asi s nami idú.

"Emma? Emma!" Newt sa pokúsil o to isté, no jeho zastavili hlavne zbraní, ktoré boli namierené na celú skupinku Flekárov. So zdvihnutými rukami sa vrátil naspäť do davu. Vďaka bohu on bol z nás ten inteligentnejší. 

"Pusťte ma vy hovnonosí čuráci!" vyštekla som po ochranke a tí ma pustili. Samozrejme len pod podmienkou, že zostanem stáť tam kde som.

Pozorne som si prezrela skupinku chlapcov predomnou. Z 50 ľudí stálo predo mnou sotva pätnásť. Abbie, Malia, Minho, Kastról, Jeff, Newt, Chuck, Winston a pár ďalších stáli na nohách z posledných síl, no Ava sa rozhodla, že ich po naťahuje. No ja som to však nemienila urobiť.

"K-kde je zvyšok? Alby? Gally?" zmätene som si ich obzerala no nikde som ich nevidela. Newt len nemo pokrútil hlavou. 

So slzami v očiach som sa obrátila na Avu.

"Ty mrcha!" opäť som sa pokúsila na ňu skočiť, no zas a znova ma zastavili ochrankári.

"Povedala si, že ich zachrániš ak odídem! Sľúbila si mi, že ich odtiaľ dostaneš!  Ty jedna-"

"Emma dosť prosím!" uprostred môjho nevďačného výlevu som bola prerušená. A to nikým iným ako Theresou. Okamžite som si všimla Thomasov výraz alá Videl som bohyňu

"Thes, ty to nevidíš! Ona ma oklamala pre svoje hlúpe dobro! Len preto aby ma mohla zabiť o pár dní neskôr." so slzami v očiach som sa k nej otočila, no ona ma aj ak nevnímala. Jej pohľad bol uprený do Thomasových očí.

"Povedala som ti, že ti odpustím. Ale iba pre jeden jediný krát. Ak sa mi však teraz ospravedlníš, ja na to celé fopá s týmto výstupom zabudnem." preniesla Ava a hlavou ukázala k ochrankárom aby ma pustili. Pozrela som do Newtových očí, ktoré mi jasne naznačovali, aby som ju poslúchla. A však... to on je ten inteligentný, nie ja.

"Je mi veľmi ľúto," dramatická pauza a posledný pohľad na flekárov ".... že si taká rozmaznaná a klamárska suka!" flusla som jej do ksichtu a jej sánka poklesla niekam k jadru zeme.

"Čo si to povedala?!" medzi palec a ukazovák pevne zovrela moju bradu a prinútila ma pozrieť jej do očí.

"Za toto zaplatíš." dodala slizko a kývla hlavou na jedného z tých goríl, čo ma vkuse držali. Ten sa s odporným úsmevom otočil k skupinke flekárov spolu s hlavňou namierenou na jeho hlavu.

"Škoda Thomas, ty si bol môj favorit." dodala s falošným súcitom.

"Thomas!" vykríkli sme naraz s Thesou, no bolo neskoro. 

PRÁÁÁSK!

Guľka bola vypálená a mierila rovno k Thomasovmu srdcu.

Okolo môjho tela som obmotali dve paže. Predklonila som sa a celou silou mu hlavou vrazila do tej jeho makovice. Šokom alebo bolesťou, neviem posúdiť, ma pustil a ja som sa tak mohla slobodne rozbehnúť k Thomasovi a odhodiť ho preč z letovej dráhy guľky. Bohužiaľ bolo neskoro. Pozrela som na zem kde by malo ležať Thomasovo telo, no namiesto toho tam ležal...

"Chuck!" všetko naokolo mňa sa spomalilo. Dokázala som vnímať len Newtov plač, Tommyho srdcervúci krik a moje telo padajúce bezvládne napospas k zemi. Z očí sa mi drali slzy a razili si  cestičku cez moju tvár až na zem, na ktorej som kľačala a triasla sa od plaču.  

PRÁÁÁSK!  

Ozval sa ďalší výstrel. Hlavu som otočila smerom k Ave, ktorá držal v rukách zbraň a mierila na miesto, kde len pred chvíľkou stál SBS-kar, ktorý teraz ležal vedľa mňa s nabitou zbraňou. Ona-ona mi práve zachránila život? Najskôr dá zabiť môjho najlepšieho kamaráta a nakoniec mi zachráni život?! Robí si zo mňa srandu?! 

"Nemáš za čo." odvrkla a skryla zbraň za opasok svojho bieleho kostýmu.

"Berte ich. A to telo odpracte čím skôr." oznámila ako by sa nič nestalo a kráčala preč spoločne so svojou gorilou preč.

"Emma, musíme vypadnúť." pošepla mi Thes do ucha, ktorá sa pri mne naozaj neviem ako vzala. Spoločne s Newtom ma zodvihli zo zeme a pohli sa preč, smerom kam zašla Ava. Ja aj s Thes sme vedeli kam máme ísť. Od toho sme tu predsa boli, i keď si na to spomínam len matne. 

Zavŕtala som sa hlbšie do Newtovho objatia, zatiaľ čo on ma hladil po vlasoch a nezmyselnými vetami ma upokojoval.

"Je mŕtvy, Newt. On zomrel kvôli mne. Je to moja vina. Mala som to byť ja." znovu som sa rozplakala, no neprestala som kráčať. Celá cesta už prebiehala ba v tichu rušeným búchaním nôh o podlahu. Až keď sme vošli na chodbu, kde sa premávali samí doktori a rôzny iní dôležitý ľudia, nastal rozruch. Všetci sa na nás pozerali ako na výjav a niečo si mrmlali.

"Vrátili sa!"   "To sú oni."   "To sú jej deti."   "Deti?"   "Tie dvojčatá, čo sa držia. Sú to jej deti."   "Vidíte to?"   "To je Emma. A Newt."    Všetky tieto vety splývali do hlasného šumu, ktorý som sa snažila nevnímať. O sekundu mi však v ušiach zazvonila veta, ktorá jednoznačne prekričala všetky ostatné:

"To sú dvojčatá Page!" a potom už len ticho...