Útek z labyrintu [TMR fanfiction]

[28] Who was EVANA?

(V médiách máte Evanu.)  

"Nevyzerá to s ňou dobre. Je už dva dni v kóme. Ak to pôjde takto ďalej..."

"Nie! Nemôžeš ju tu nechať. Ona pozná heslo. Bez nej sme stratení."

"Ale tým, že sa budeme hádať, jej neprospejeme!" 

Mojou hlavou pulzovala ostrá bolesť. Hlasný rozhovor mojich priateľov mi teda vôbec, ale vôbec nepomáhal. Jedine ak tak v túžbe zomrieť na mieste. 
Nahlas som zastonala od bolesti, ktorá v sekunde vystrelila do pravého ramena. Myšlienky sa mi usporiadali do správneho poradia a ja som si uvedomila, že tam mám smrteľnú ranu od nej.

"Emma, počuješ ma? Skús pohnú rukou ak áno." pribehol ku mne André, súdiac podľa dupotu a hlasu.

"Nebudem hýbať ničím." odsekla som mu a Jorge sa úľavne zasmial. Pristúpil ku mne spolu zo zvyškom, ale oči som nechávala zatvorené. Bola som na smrť unavená. Aká to irónia...

"Ako sa cítiš? Dožadoval sa André odpovede, na čo som iba potichu zavrčala:

"Na skapanie." Konečne som otvorila oči a obzrela sa po zvyšku ustráchanej skupiny. Usmievali sa na mňa, ale iba jedna osoba to nemyslela úprimne. Newt...

"Pochovali ste ju?" spýtala som sa opatrne a on prikývol. Zaklipkal som očami, aby som zahnala slzy a trhane sa nadýchla.

"Bola-bola odvážna. Vďačíme jej za mnoho." doplnila som a Jorge sa na mňa pozrel nechápavým pohľadom.

"Nešpliecha ti na maják? Bol to len obyčajný rapel. Skoro ťa zabila!" nechápavo pokrútil hlavou a rozhodil nahnevane rukami. Na to som sa ja prudko posadila na sedačke a schmatla ho za tričko a nebezpečne ho pritiahla k sebe. Pri tvári som mu zavrčala cez zuby:

"Nikdy si ju už neber do huby ako jednu z nich!" Pustila som ho až keď prikývol. V očiach mu šľahali blesky, ale zakrývala ich vrstva strachu. 

Newt mi pomohol postaviť sa a nabrať rovnováhu. Rozhliadla som sa po malom priestore. V mysli som toto miesto opäť videla ako dokonale upravený malý domček. Pomaly som podišla do rohu miestnosti a spod kopy sute vytiahla otrhanú bábiku.

"Hrala som sa s ňou v ten deň, keď ťa odviezli. Pamätáš?" nostalgicky som ju pohladila po vláskoch a otočila sa k Newtovi.

"Nikdy si ju nechcela pustiť z ruky. Dokonca aj v ten deň si ju držala. Plakala si tak nahlas, že sa Bondy vyľakal. Kopala si do všetkého okolo teba a kričala moje meno. Chcela si ísť namiesto mňa." Pri spomienke na naše starého kamaráta Bondyho som sa usmiala. Bondy bol ešte vedy malý rotvajler. Náš dobrý kamarát...

"Vy ste tu bývali?" spýtala sa nechápavo Brenda a ja som pokrútila hlavou.

"Bývala tu dcéra asistentky našej matky. Volala sa Evana. Boli sme veľmi dobrý kamaráti a Newt s ňou dlhú dobu chodil. Vlastne by spolu ešte boli, keby..." hlas ma zradil a na konci vety sa zasekol.

"Keby?" naliehala Brenda a Newt sa rozhodol, že odpovie za mňa:

"Keby som ju pred dvoma dňami nepochoval za domom."

Brenda k nemu vyslala omluvný pohľad, ale k Newtovi akoby nedorazil. Namiesto toho sa dal do vysvetľovania. Vylíčil im všetko od našich detských načúvačiek až po drobné krôčiky proti CHAOS-u. Za čo som mu bola vďačná, tak za to, že neprezradil KTO je pravým tvorcom Pravej Ruky. Očkom som skontrolovala Thomasa a spokojne som si vydýchla, keď som zistila, že ani on nemá žiadny dôvod im to povedať.

"Takže vy tvrdíte, že poznáte tvorcu Pravej Ruky?" pohŕdavo si nás premeral André s rukmi založenými na prsiach.

"A máš s tým snáď problém?" ostro som sa ho spýtala a radšej zmlkol.

"V tom prípade nás v tábore Pravej Ruky uvítajú celkom radi." skonštatoval Jorge. Ja s Newtom sme sa na seba nenápadne pozreli, ale radšej sme to nekomentovali.

"To netvrdíme, ale skôr ako sa tam dostaneme musíme skočiť za tým priateľom neďaleko v meste." Odviedol Thomas tému inam a Jorge si to zrejme nevšimol, pretože sa je okamžite chytil:

"Samozrejme. Emma, si schopná odkráčať to do mesta?" pozrel sa na mňa a ja som prikývla, hoci Newt s tým v tvári jasne nesúhlasil. To mi bolo jedno. Veď kto by aj počúval starších bratov?

"V tom prípade vyrážame okamžite. Do večera by sme mali byť na mieste." Jorge pozrel na hodinky a dal sa do prehľadávania vecí. Pobalili sme to najdôležitejšie a vypadli odtiaľ skôr než ma dostihnú výčitky svedomia. Než sme však odišli hodila som do batohu vyblednutú fotografiu štyroch detí, očividne dva páry a bábiku, ktorá patrila Evane. Newt si to všimol, ale nenamietal. Zrejme si tiež zbalil spomienku na Evanu. Bola to jeho prvá láska a neskončila práve najlepšie...

Len čo sme vyšli do horúceho počasia, vzala som ho za ruku a objala ho okolo pása. Pritúlil si ma k sebe a pobozkal ma na hlavu.

"Keď sa to všetko upokojí, vystrojíme jej pohreb. Sľubujem." pevnejšie som mu stisla ruku. Stisk mi opätoval, ale ja som vedela, že vo vnútri už aj tak necíti nič. Prišiel o lásku vlastnými rukami. Niekto by povedal, že jej urobil službu. Verte či nie, zabiť človeka, ktorý vám je zo všetkých najbližšie, bolí.  A keď TO urobíte, nezostane vo vás už nič, čo by mohlo žiť.

Kiež by som len vtedy vedela, že ten pocit čoskoro príde aj ku mne...