Útek z labyrintu [TMR fanfiction]

[16] Môj život v kocke

"Kde je?" Celou miestnosťou sa ozval ženský hlas.
"Tamto za plentou." Odpovedal pokojne doktor, ktorý sa o mňa staral.
"Vďaka a už choďte." Odvrkla mu neúctivo žena a súdiac podľa klapania podpätkov som vytušila, že sa ku mne približovala. Prudko odostrela záves a pozrela mi hlboko do očí.
"Konečne si hore. Nemala som možnosť predstaviť sa. Som-" začala no prerušila som ju:
"Ava Page. Hlava CHAOS-u a mozog celého programu na ochranu pred Erupciou."
"Výborne, tak si si spomenula. Samozrejme len na dôležité veci, tak ako potrebujeme. Teraz prosím poď za mnou. Musíme privítať zopár starých priateľov." Len čo to dopovedala sa rozbehla preč. Mne nezostalo nič iné ako ísť za ňou.
Aby ste mali jasno, spala som približne dva dni. V tej injekcií bola uspávacia látka a látka, ktorá ma prinútila spomenúť si na moju minulosť. Ava si myslí, že si pamätám iba to čo chce ona. No opak je pravdou. Pamätám si úplne všetky detaily z detstva a aj obdobia pred tým než som sa dostala do labyrintu. Dokonca mi ukázali aj zábery z Fleku z obdobia kedy som tam nebola. Viem, že Thomas sa nepobil len tak s hocijakým flekárom. Pobil sa s Minhom. Viem, že Alby sa obetoval pre dobrú vec a jeho posledné slová boli: Nájdite vodcu. Ona je vodca. Zachráni vás. CHAOS je dobrý!
A viem aj o Gallyho vzbure, ktorá donútila Thomasa s pár ďalšími flekármi újsť do labyrintu.
Z detstva to boli len zbežné útržky. Narodeninová oslava desiatich rokov. Nepatrné záblesky tváre rodičov a iných príbuzných, prvá láska a zlomené srdce. Nasledovali scény kde sedím v Newtovom objatí a utišuje moje zlomené srdce nejakým idiotom. Mohli sme mať 15. To platilo aj naopak samozrejme. Ja som však bola tá čo utešovala častejšie. A novinka... sme dvojvaječné dvojičky. Ten parchant ma však predbehol o dve minúty.
Mali sme dokonca mikiny pre súrodencov. On mal s nápisom: Som Newt. (Ten inteligentný) Ak sa stratím vráťte ma prosím Emme.
Ja som bola hrdým vlastníkom mikiny ktorá hlásala: Ja som Emma. (To krajšie dvojča.)
Boli sme nerozlučná dvojka. To sa však zmenilo po tom čo sme sa dostali do výberového programu CHAOS-u. Jeho vybrali ako prvého a poslali ho tak do labyrintu skôr ako mňa. Ja som tam vlastne ani nemala byť. Mala tam ísť Theresa. Milé dievča, ktoré sa tu so mnou doteraz ako jediné bavilo. Najväčším prekvapením je, že chodila s niekym z Fleku. A to s Thomasom. A tam nastalo prekvapenie číslo dva: Thomas je môj ex. Presnejšie to on bol ten čo mi zlomil prvý krát srdce. Ale preniesla som sa cez to a vraj sme sa spolu aj bavili, ale neviem čo je na tom pravdy. Theresina verzia bola príliž rúžová na to aby bola pravdivá. Naučila som sa, že ak je niečo priveľmi pekné, nie je to realita alebo to pri najlepšom čoskoro skončí. Toto múdro mám prosím pekne od svojej matky. A to je vec ktorá ma irituje zo všetkých najväčšmi. Viem ako znie jej hlas a je mi povedomý, ale jej tvár je rozostrená. Mám ju ako v hmle.
"Počúváš ma vôbec?!" Skríkla Ava naštvane s rukami založenými na prsiach a poklepkávala nervózne nohou.
"Áno, slečna Page. Vraveli ste mi o vašich transmiteroch a plochotranzoch ako o historických výdobitkoch vedy a techniky. Ďalej ste spomínali môj úžasný vzťah s mojim bratom a Theresou s Thomasom ešte pred umiestnením do labyrintu." Odpovedala som znudene a jej poklesla sánka.
"Už sa ma nikdy nepokúšaj nepočúvať. Pre tento krát ti odpustím." Zvrtla sa na päte a pokračovala ďalej vo svojej ceste nevedno kam. Kráčala som jej za zadkom a pokúšala sa vnímať o čom točí no popravde... moc sa mi nedarilo. Zrazu sa pred nami rozrazili dvere a my sme vošli do veľkej a prázdnej haly. Teda... to som si zprvu myslela. No potom...
"NEWT!"