Útek z labyrintu [TMR fanfiction]

[34] Vráťte nám naspäť Emmu

"Prinesiem ti ju."

Vedela som, že to nepovedal on, ale erupcia. No i tak ma potešilo, že je v tom so mnou. 
"Musíme čo najskôr zadať to heslo." ozval sa Thomas spoza mňa a s Newtom sme naraz prikývli. Odtiaľto je to naozaj už len kúsok. Polhodina behom a sme tam. 

"Ja tu zostanem." ozval sa Newt a ja som začala krútiť hlavou. 

"Nie, nie, nie. Nesmieš. M-musíš so mnou. Oni sa vrátia. Chcú ma zabiť, rozumieš? Potrebuje ťa pri sebe." Newt ma chytila za zápästia a bez slov ma umlčal jedným pohľadom. Navonok som sa správala ako šialenec a tu, vo vnútri, som bola stará Emma. Dokázala som rozmýšľať racionálne, ale nedokázala som prinútiť telo aby tak konalo. A Newt to vedel. Videla som, že aj on bojuje sám so sebou.

"Znovu ich pošli preč, Emma. Tak ako si to naučila mňa, áno? Povedz im, aby odišli a oni poslúchnu. Zadaj moju časť hesla a ja ju zdržím. Dokážeš to." Hovoril pomaly a priduseným hlasom. Musel mať bolesti ako čert. Tak veľmi by som mu chcela pomôcť, ale vedela som, že zostanem, spravím presný opak. A ak by on nezostal, Ava by si to všimla a vedela by, že je s ňou koniec. On tu proste musel zostať a odpútať jej pozornosť.

"Neopustím ťa, Newt." vzlykla som a pevne ho objala. Výbuch granátu veľmi blízko našej skrýše nás vrátil do reality a odtiahli sme sa od seba. Newt si z krku stiahol retiazku s vojenským príveskom. Obyčajný strieborný pliešok s vyrytým textom. Mala som rovnaký. Na tom jeho bolo vyryté jeho meno, Labyrint B, tmel. Môj bol rovnaký až na meno a rolu, ktorú som zohrala na Fleku. Kráľovná. 
Rozhodne som si tak neprišla.
Newt mi ho vtisol do dlane.
"Budem s tebou." Povedal vážne a zaleskli sa mu oči. Vymenil som svoju retiazku za jeho a moju som mu zavesila na krk.

"Choďte!" prikázal Thomasovi a Minhovi, ktorý ma schmatli za ruky a rozbehli sa spolu so mnou preč z tábora. Čím ďalej sme boli, tým menej streľby sme počuli. No i tak ma každý jeden výstrel bodol pri srdci. Ktorýkoľvek z nich mohol byť pre niekoho smrteľný. Zrejme to bol ten zlom, kedy som sa úplne zrútila.
Zastala som. Dlaňami som sa zaprela o kolená a nahlas som vydýchavala. Je to vtipné, nie? Oni tam riskujú životy a my zbabelo bežíme preč. Zasmiala som sa nahlas a vystrela som sa.
Minho s Thomasom ku mne pribehli zmätený.
"Musíme ísť, Emma!" Thomasovi došli nervy a začal po mne niečo vrieskať. Ja som ho ani nevnímala, iba som sa smiala. Smiala a smiala.

"Je po nás." prerušila som Thomasov amok výkrikom a rozhodila som rukami.
"Zatiaľ čo ty si vylievaš srdce svetu, pri čom ťa nikto nepočúva, Minho nevie čo s nami a ja prekonávam svoj záchvat šialenosti, niekto tam v tábore prichádza o život. Predpokladám, že sú už na ceste sem. Na čo sa snažíme? Naša práca bola kompletne zbytočná a-"
"Emma!" Minho vzal moju tvár do dlaní.
"Prosím, upokoj sa. To nie si ty. Emma, ktorú poznám je tvrdohlavá, statočná a nevzdáva sa, tak nech si ktokoľvek, vráť mi Emmu." zašepkal a pobozkal ma. Tak veľmi mi chýbal a teraz ho mám pri sebe a ja som si to ani nestačila uvedomiť. 
"Ďakujem." zašepkala som, keď som sa odtiahla a zotrela som si slzy. Pozrela som na Thomasa.
"Prepáč mi to. Máš pravdu, musíme ísť." ospravedlnila som sa mu. Usmial sa na mňa a pomaly sa rozbehol k miestu s raketami. Ja s Minhom sme bežali hneď za ním. Postupne sa terén zvažoval a bol viac a viac neprístupnejší. Pár krát som sa pošmykla na strmom kameni, alebo som zakopla o oslabené nohy, ale Minho tam vždy bol, aby mi pomohol.
Zvuky z tábora sme už dávno nepočuli. Neviem či to bolo dobré alebo zlé znamenie. 
"Tam je to!" Minho ma vyrušil z myšlienok a prstom ukázal na otvor v skale. Bola to presne tá jaskyňa do ktorej sme pred rokmi umiestnili našu jedinú nádej.
Zvládli sme to. Aspoň na chvíľu som si to mohla myslieť.
Vbehli sme dnu čo najopatrnejšie a zároveň najrýchlejšie ako sa dalo. Dostali sme sa k odpalisku s piatimi raketami, ktoré po odpálení vyletia do atmosféry a spustia dážď s liekom. Aby sa však odpálili museli sme dostať krabičku s spínačom dvadsať metrov od rakiet. Menšia poistka...
Na jednej z rakiet bol štartovací panel. Thomas ho musel vypáčiť a potom rýchlo zadal svoju časť hesla. Vystriedala som ho ja a napísala som svoju časť. Newtova mi dala chvíľku zabrať, ale zvládla som to úspešne.
"A je to!" nadšene som zvískla a vzala som do ruky spínač. Vybehla som s ním von z jaskyne a za mnou aj Tommy s Minhom. Chcela som bežať ďalej. No zastavila ma ona.
"Zastav sa." zvrtla som sa na päte a pozrela Ave priamo do očí. V každej ruke zvierala zbraň a mierila na hlavy Minha a Thomasa. Naprázdno som prehltla. Nie je dobré znamenie, že tu stojí. Newt nemohol zlyhať. 
"Vypni tie rakety, ty malá humusáčka! Inak ich zastrelím." zvreskla a oči jej šialene tikali po okolí. Aj ona ich počuje. Tie hlasy. Nemohla som dopustiť, aby ich zastrelila, ale tie rakety musia odletieť!
Pozrela som na Minha, ktorý nebadateľne prikývol. Thomas naznačil ústami aby som bežala. 
"Skap, Ava." odvrkla som, zvrtla som sa a utekala čo najrýchlejšie preč. Spínač blikal stále na červeno. Zastať som mohla až keď zasvieti zelená. Potom už rakety nič nezastaví v odlete. 
Okolo hlavy mi prefrčal náboj. Prikrčila som sa, ale nezastavovala som.
Znovu sa ozval výstrel a pravá ruka ma zabolela ako čert. Vykríkla som od bolesti a zahryzla som si do pery. 
"Zbabelá ako tvoj brat!" zakričala Ava za mnou. Zadrhol sa mi dych. Preboha, Newt dúfam, že si v poriadku! Zostávala mi pár metrov, keď Ava znovu vystrelila. Náboj sa mi zavŕtal medzi lopatky a ja som sa zrútila k zemi. Zrejme mám viac šťastia ako rozumu, pretože nezasiahol žiaden dôležitý orgán. Bolesť mi však nedovoľovala postaviť sa na nohy. 
Minho s Thomasom vykríkli a hneď za nimi aj Ava. 
Z posledných síl som natiahla ruku pred seba najviac ako som dokázala.
S posledným výdychom som sa usmiala na spínač a spokojne som zatvorila oči.

Svietila zelená