Útek z labyrintu [TMR fanfiction]

[26] Black blood

Na cestu sme sa vydali skoro okamžite. Jorge si vzal pár ľudí so sebou, hlavne tých mladších, ale Chucka nechal na svojej základni, aby strážil ten zvyšok, čo tam zostal. Dali sme si limit dvoch ľudí, alebo nikoho. Nemala som moc na výber, keďže časti hesla poznám ja a iba dvaja ostatní. Voľba bola jasná. Ja, Thomas a Newt. Jorge si vzal Brendu a chlapca menom André. 
Keď so ubezpečila placerov, že všetko je v poriadku, zostala mi už len jediná vec. Rozlúčiť sa s Minhom.

"Budem v poriadku, pai. Ty odstrelíš rakety, Newt sa uzdraví so zvyškom sveta a nakoniec sa znovu stretneme tu." povzbudivo sa na mňa usmial a zastrčil mi prameň vlasov za ucho. S trhaným výdychom som prikývla. Privinul si ma k sebe do objatia a venoval mi cudnú pusu na ústa.

"Nechcem rušiť vaše soaré, ale budeme musieť vyraziť." prerušil nás Jorge, ktorý si to zrejme užíval, o čom svedčil jeho spokojný úsmev.
Voľky-nevoľky som sa musela od neho odtiahnuť a s posledným zbohom som zmizla za dverami schodiska. S hlasným dupotom, ktorý sa ozýval v poloprázdnej budove, sme zišli až na samý spodok, kde na nás čakal môj tím. Obaja boli prezlečení, rovnako ako ja, a umytí.

"Plán znie následovne: Pôjdeme pešo až do mesta, kde si od jedného nášho známeho požičiame auto." začal Jorge a veľavýznamne na mňa pozrel. Dúfam, že nemyslí to, čo si ja myslím, že myslí, lebo inak je to hrozný plán. (Nezamotali ste sa? :,D)

"Potom bude hračka dostať sa do tábora Pravej ruky. Odtiaľ je to k raketám už len kúsok do kopca. To zvládneme aj peši. Nejaké dotazy?" pokrútili sme hlavami a Jorge sa na nás celkom strašidelne usmial. Toto bude ešte dlhá cesta...

"Výborne. Emma, môžeš..." dal mi slovo a rukou pokynul smerom ku mne. 

"Skôr než sme zdrhli z CHAOS-u, vzala som si pár svojich vecičiek, ktoré mi Ava zhabala." siahla som si do vrecka a vytiahla som malého, približne desať centimetrov veľkého drona, ktorý sa na môj povel vzniesol do vzduchu.

"Tento dron bude prenášať kamerový záznam priamo sem do brlohu. Placeri tak uvidia ako sme na tom alebo či potrebujeme pomoc. Je to ako jednosmerný videohovor. Ďalej som pár ochrankárom vzala vysielačky, ktoré som naladila na novú stanicu a zakódovala ju. Čo znamená, že sa na nás nikto nenapichne. Jednu nechávam pre istotu tu. A v neposlednom rade," znovu som siahla do vrecka a vytiahla som malú pilulku sýtej modrej farby. Len čo ju Newt videl, zbledol viac než zvyčajne a nasucho prehltol.

"Modrý kód. Nič lepšie sme nevymysleli, ale bohate to postačí. Každý z vás jednu dostane a je na vás ako ju využijete. Varujem vás, ten kto ju prehltne, tomu sa do desiatich sekúnd zastaví srdce a namieste zomrie." pilulku som skryla do útrob svojich nohavíc a pohľadom si premerala každého z nich.

"Takže pilulka poslednej záchrany." skonštatoval Thomas sucho a mne nezostalo nič iné ako prikývnuť. 

Jorge rozdal každému vysielačku a ja som si vzala na starosti Modrý kód. Posledný som vkladala do dlane Newtovi a pohľadom som ho varovala.

"Neurobím nič, čo by si nespravila ty." usmial sa na mňa, no ja som nevedel či to bolo dobré znamenie alebo naopak práve to zlé.

Do vzduchu som vypustil drona a hodinkami na ruke som zapla nahrávanie. Okamžite sa pred skupinkou placerov zobrazila hologramová obrazovka, ktorá prehrávala obraz z kamery.

Po boku s Thomasom a Newtom som vyšla von do horúceho dňa. Mesto je zhruba deň cesty pred nami. Nanajvýš dva.

Keby sme len boli vtedy vedeli, čo príde večer. 

Pol dňa sme prekráčali v horúcom teple a v mimoriadnom tichu. Neviem ako ostatným, ale mne tá atmosféra navodzovala dojem, že ak by som sa čo i len hlasnejšie nadýchla, CHAOS by nás okamžite vystopoval. A tak som radšej mlčala a potichu dýchala. S čím mal Thomas vedľa mňa zjavne problém. Ak by nás CHAOS naozaj stopoval podľa hlasitosti dychu, dostali by nás už pred dvomi hodinami.