Útek z labyrintu [TMR fanfiction]

[22] Pai

Brechajúce psy nás prenasledovali aj po našom veľmi taktickom rozdelení sa. Dvaja bežali za Thomasom a Newtom a dvaja za mnou s Minhom.... Logicky -_-

"Čo to pre kýbeľ plopákov je?" zanadávala Minho, keď sa obzrel cez rameno. Títo psi mali šesť obrovských láb, ostré zubiská, červené oči. Ich perfektne vyvinuté zmysli sú prispôsobené na stopovanie a čeľuste na zabíjanie. Mohli sme sa snažiť akokoľvek sme chceli, aj tak sme boli hlboko v kope plopákov.

"Vytvoril ich CHAOS. Môžme sa pokúsiť újsť im, no tak či tak nás vystopujú. Sú to Stopárky." povedala som  mu medzi trhanými výdychmi.

"Takže sú to slečny...." zasmial sa. Ten čón má odvahu smiať sa, keď za nami bežia omnoho vražednejšie stvorenia než Rmuti? Robí si zo mňa srandu?! A to nehovorím o raploch! (Nwm ako sa im nadáva po slovensky.... :,(   )

"Tvoj šarm nám, ale teraz nepomôže." odbila som ho a zároveň mu zložila poklonu. Bože, veď ja na neho nedokážem byť ani odporná!

"Ako sa ich teda zbavíme?"

"Nie sú rýchli, nehľadiac na počet ich nôh. Ale sú perfektní stopári, to už vieš. Takže skrývať sa je bez šance." odpovedala som mu skleslo. Naše šance na prežitie sa značne znížili.

"Takže nám ostáva čo? Pretože podľa toho ako hovoríš, to znie akoby si bola zmierená s najhorším, ale to ja nie som! Nebudem sa pozerať na to ako umieraš a rozhodne nemienim umierať ani ja. Takže obaja pekne pobežíme do tamtej budovy. Zostane nám cca päť minút na uskutočnenie nášho plánu. Potom zachránime Newtovi a Thomasovi zadok a voila svet bude opäť krásny. Na svoje pomery..." dokončil svoj veľa(ne)významný monológ a ja som sa zasmiala jeho optimistickej nálade.

"Súhlasím s tebou. Až na jeden detail..... Máš ten plán?" spýtala som sa ho s pozdvihnutým obočím.

"To je presne tá vec, ktorej hovoríme improvizácia."

No výborne. Takže on nemá plán! Krása... Svet nemohol byť lepší.

Pozrela som sa na budovu pred nami. Mala dve poschodia. Zrejme to bývala nejaká maličká štvorbytovka. Pár stoviek metrov za ňou sa rozprestieralo mesto. Tam na nás čakala Brenda a zvyšok frasákov. Problémom bolo, že sme netušili, či sa tam vôbec dostaneme. Po Tommym a Newtovi nebolo ani stopy. Prosím, nech sú v poriadku...

Aby sme to zistili, musíme prežiť najskôr my dvaja. A to chce plán. A veľmi rýchlo. Tá budova musí mať aspoň dve poschodia. Vyzerá byť pomerne stabilná, takže by sa nám nemusela zrútiť na hlavy. Aj keď v prípade Stopárok, by som to uvítala. Musí tam byť aspoň nejaké schodisko, možno výťah. Je síce dosť otázne či by to fungovalo, ale za skúšku nič nedám. Maximálne život... 

"Mám plán. Švihni si!" zavelila som zrazu a nahodila vražedné tempo behu. Minho bol však šikovný a dobehol ma. Dobrý chlapec...

Vbehla som dnu cez rozbité sklené dvere a rozhliadla sa so zámerom nájsť schody.

"Tam!" ukázala som prstami na kovové schodisko, ktoré ledva držalo na mieste. Naša jediná šanca.

"Prosím povedz mi, že žartuješ..." prehltol nahlas, ale viac nenamietal a rozbehol sa smerom k nim. Nastavil ruky, tak aby som sa vyšvihla hore. Za behu som sa odrazila a s jeho pomocou sa tam nakoniec dostala. On sa nejako vyšplhal po svojom. Nabral na svaloch odvtedy, čo som s ním bola naposledy. Pred Labyrintom bol len také... svalnaté tintítko, ale teraz.... No povedzme, že sa mám na čo pozerať.

Späť k pointe!

Len čo sa Minho ocitol vedľa mňa na druhom podlaží, skopla som už aj tak nestabilné kovové schody, ktoré sa s rachotom zrútili nadol. Jedna zo Stopárok zakňučala od bolesti. Vedela som si domyslieť, že celá kovová konštrukcia spadla rovno na jej ubrechaný čumák. Neberte ma zle. Ja mám psy rada. Ale len tie ktoré sa ma nepokúšajú zožrať alebo aspoň zabiť.

"Už sme v bezpečí. Zatiaľ..." skonštatoval Minho pokojne a oprel sa o stenu za ním. Venovala som mu pohľad. Sama neviem prečo a ani aký zámer som mala, no očividne som ho potešila, pretože sa na mňa usmial tým jeho zlatým detským úsmevom, ktorý som naposledy mala tú česť vidieť v labyrinte, keď sme sa po prvýkrát stretli a ja som mu podávala večeru.

"Čo sa tak usmievaš?" spýtala som sa ho kúsavým tónom.

"A ty čo tak na mňa pozeráš?" spýtal sa ma na oplátku.

"Len som sa zamyslela." zaklamala som mu. No očividne som nemala:

"Nad čím?" no kur-ča, čo mu mám teraz asi tak povedať? Ale nad ničím, len som srab, aby som ti povedala, že si mi chýbal po celý ten čas, čo sme boli od seba. Tak to v žiadnom prípade.

"Nad nami. Nami pred labyrintom." Alebo...žeby hej? Veď ja metiem samú seba!

"Ty si niečo z toho pamätáš?" Ou tak to zabolelo. Len som prekvapene zamrkala a nakoniec odpovedala s trasúcim sa hlasom:

"Nie na všetko... J-ja len viem, že nás zoznámil Newt a to je všetko." 

"Aha... No škoda." nesmelo a hlavne ublížene sa usmial. Ja by som mala byť tá, ktorej bolo ublížené! Čo to malo znamenať? Žeby si niečo pamätal? Maličkosť? Niečo? Hocičo? 

"Asi by sme sa mali prespať. Zajtra nás čaká dlhý deň." vybreptal nakoniec. Prikývla som a uložila sa ďalej od okraja podlahy. Nemienila som v noci spadnúť rovno do papule toho tvora tam dolu. 

"Dobrú noc." povedala som rýchlo a skôr než stihol niečo povedať, otočila som sa mu chrbtom a zatvorila oči. Na počudovanie som zaspávala ľahšie ako som čakala. 

No i tak som stihla postrehnúť jeho krátke:

"Dobrú noc, pai..."

PAI

Pai

pai

......

.....

....

...

..

.

Holaaaaaaaaaa hej!

Takže vitám späť na wattpade po nekonečne dlhej dobe a prinášam vám obetu v podobe novej kapči.

Späť k pointe!

Otázka smerom k Minma [What a ship +.+]: Čo si myslíte o tom Minhovom sklamaní v hlase? Pamätá si niečo? Alebo nie? Mno uvidíte v ďalšej časti, ktorá zasa vyjde až na svätého Dindi! Ale pozor! Tentokrát bude celá z pohľadu Minha. Alebo skoro celá. Neviem ako mi to ešte vyjde. 

A čo si myslíte, čo je to PAI a prečo je to zjavne pre ňu alebo neho dôležité?