Útek z labyrintu [TMR fanfiction]

[13] Zachraňujem im zadky

"Čo sa stalo medzi tebou a kaktusákom? Nevedel som, že je to až také vážne...." prehovoril Newt.

"A čo ja viem, čo sa mu v tej jeho hlave porobilo? Mne stačí bohato to, že ma nechce v labyrinte." mykla som ramenami a pokračovala v bielení zemiakov.

Pripravovali sme obed pre všetkých čónov tu na Fleku, čo znamená veľa ľudí. A veľa ľudí znamená veľa zemiakov. Veľa zemiakov rovná sa mrte veľa roboty.

"Tak sa tým netráp... Chcel ťa len ochrániť."

"Ochrániť? Ochrániť?! Newt, cítim sa tu ako v base! Nesmiem nikam chodiť a ani nič robiť sama! Aj tieto debilné zemiaky musím bieliť s tebou, lebo sa bojíte, že si niečo spravím!" rozhadzovala som rukami a zvyšovala hlas.
V poslednej dobe sa s každým iba hádam...

"Mám toho dosť! Mohla by si si uvedomiť, že my sme tí, čo vás chránia pred možnou smrťou! Ja, Alby a Minho sa snažíme čo najlepšie zabezpečiť pre vás pohodlie a bezpečie zároveň. No niekedy sa proste musíš obetovať pre dobrú vec!" skríkol po mne. Vyskočila som zo stoličky a zamierila si to preč z jedálne. Nemienim počúvať tie rečičky ako sa o seba nedokážeme postarať samy. Nie sme deti!

"Emma! Vráť sa počuješ?!" Newt vybehol za mnou, no ja som ho nevnímala a ani nezastavovala. Bežala som naprieč celým Flekom k môjmu cieľu. K bráne...

"Chyťte ju!" kričal po ostatných Flekároch. Začala som utekať. Musím sa tam dostať! Proste musím.

Pár čónov sa po mne rozbehlo, no šikovne som sa im vyhýbala. S mojou výškou (skôr nížkou) som medzi nimi prekľučkovala. Zostávalo mi iba pár metrov k bráne, keď sa na konci chodby spoza rohu vyrútil on... Chvíľu ma prepaľoval pohľadom, no keď zistil čo mám za ľubom, sa v jeho očiach objavil strach. Krútil hlavou a kričal aby som to nerobila. Nevedela som prečo.... kým sa neobjavil gigantický Rmut, ktorý ich zrejme naháňal. Mohol mať cez dva metre.

Kam inam mali bežať ak nie na Flek? No nenapadlo ich, že ho privedú rovno k nám. Alebo ich to napadlo a zariskovali, no nevyšlo im to.

V hlave sa mi začal rodiť plán. Keď už mám zomrieť tak aspoň pre dobrú vec a určite nie v zajatí svojho brata...

Bol len meter odo mňa. Rozbehla som sa ako najrýchlejšie som vládala, samozrejme smerom k bráne.

"Nerob to!" zakričal a pokúsil sa ma zastaviť, no aj jemu som sa vyhla a šprintovala naprieč chodbou rovno do labyrintu. Keď som sa blížila k Rmutovi, hodila som sa na kolená a šmykla sa popod jeho nohy. Bol veľký a tak mal problém sa otočiť... výhoda pre mňa. Len dúfajme, že na to skočí. Nemala som čas zisťovať, či áno, či nie a tak som bežala ďalej. Len čo som začula škrípanie kovu o betónovú stenu vedela som, že sú v bezpečí. Ale to neznamenalo, že som v bezpečí aj ja...

Otočila som sa smerom k obrovskej hore želatíny a kovu. Kdesi medzi kovovými ramenami som v diaľke videla vyplašené tváre Flekárov, ktorý držali pár chalanov, aby sa nerozbehli za mnou. Zmietali sa im v rukách, no udržali ich.

Niekedy sa musíš obetovať pre dobrú vec...

"Tak poď ty mrcha!" zakričala som a rozbehla sa preč. Doliehali ku mne už len hlasy a krik chalanov a vrzgot tej beštie.

Poďme nakopať riť jednému Rmutovi...