Útek z labyrintu [TMR fanfiction]

[12] Je to nenávratne preč...

PLEASE READ! 

Áno, áno ja viem. Hovoríte si "Panebože to dievča ešte žije?!" A áno žijem a po miliónoch rokov vám prinášam ďalšiu časť. Snažila som sa písať už včera ale blbol mi Wattpad absolútne mi nešlo písať, čo vôbec nechápem. A keďže som sama na seba naštvaná, že som nepísala od cca 20-teho marca, napíšem aj Avengers, Zabi suseda svojho a In love with human. Ak sa zadarí napíšem od každého po dve kapitoly. Samozrejme nie také krátke nudné žvásty, ale poriadne a regulérne kapitoly. Odteraz sa budem snažiť zverejňovať kapitoly pravideľne každý víkend. Ak si niekto všimne, že som nepridala časť, kľudne mi napíšte do správa alebo komentu niečo ako: Hej ty tam, chceme ďalšiu časť! Tak sadni za pc a láskavo niečo napíš!

"Dúfam, že ste si to užili, pretože to bolo naposledy. Jasné?!" vyštekla som a odpochodovala si to k sieťam. Keďže ja tu už sieť nemám, natiahla som sa do tej Chuckyho a jednu nohu nechala visieť vo vzduchu.

"To ťa to až tak naštvalo?" ozval sa za mnou Minhov pobavený hlas.

"Ale kdežééééé! Nevidel si ako som si to náramne užívala?" odpovedala som mu s riadnou dávkou irónie.

"Nemusíš byť hneď protivná." zamrmlal a natiahol sa do siete vedľa mňa. Ruky si založil pod hlavou a nohy vyložil na trám, o ktorý bola sieť uviazaná.

"Niekedy vlastne zabúdam na to, kde sme. Tvárime sa akoby sme boli na nejakom tábore či čo. Akoby sme tu boli len na pár dní a potom sa vrátime do normálu. K rodinám, priateľom... Proste domov." spustil Minho potichu a hľadel pri tom do neba na hviezdy.

"Máme ešte vôbec nejaký domov? Myslím tým, vieme čo je tam vonku za labyrintom? Čo ak je tam niečo horšie ako rmuti a tento poondený flekársky spôsob života?" pri mojich posledných slovách sa uchechtol, ale hneď nasadil vážnu tvár.

"To nevieme. Ale najväčšiu šancu zistiť to máme iba ak sa odtiaľto dostaneme." odpovedal mi po chvíli a konečne sa na mňa pozrel.

"Hovorili sme s Newtom a Albym o posledných dňoch na Fleku. Najskôr si prišla ty, prvé dievča a mesiac po tebe sa záhadne objavia ďalšie dve. Zhodou okolností všetky tu máte súrodencov. Potom je tu ten odkaz na dne kabíny." spustil po chvíli.

"A k čomu ste dospeli?"

"Zhodli sme sa, že našou prioritou je chrániť vás. Ste dôležité, inak by na vás predsa nemuselo byť tak dohliadané. A tak sme sa rozhodli zakázať veškeré nočné vychádzky pre dievčatá." povedal s ľútosťou v hlase. Tú si môže tak akurát napchať do... chlebárne.

"To z nás chcete spraviť väzňov alebo čo?!" spýtala som sa ostro.

"My sa vás snažíme chrániť! Pochop to." vyštekol naprudene a postavil sa zo siete. Chvíľku na mňa skúmavo pozeral, no potom pokrútil hlavou a odkráčal preč. Po pár metroch sa však zastavil a otočil sa na mňa cez rameno.

"A do labyrintu sa už tiež nevrátiš." vyhŕkol rýchlo, aby som mu nemohla odporovať a odbehol preč smerom k hlavnému stanu bežcov.

J som tam stále sedela dokonale zaskočená jeho slovami. A do labyrintu sa už tiež nevrátiš. To nemôže myslieť vážne! Nie som jeho ani nikoho iného väzňom a budem si robiť čo chcem. Raz som bežcom tak ním aj ostanem! 

Ale ty nie si bežec. Bola si len v skúšobnej dobe. Pamätáš?

Ale-.... Dobre na toto nemám žiaden argument.