Útek z labyrintu [TMR fanfiction]

[23] Memories No.1

Prosím prečítajte si info na konci :*

Takže ona si na mňa pamätá? Myslím... povedala, že iba na to ako nás zoznámil Newt, ale mám dojem, že vie viac. Inak by sa tak predsa nezatvárila, nie? Mala ten pohľad zraneného šteňaťa.

Pravdupovediac? Sklamalo ma to. Myslel som, že si spomenie na všetko. Teda ja sám nemôžem tvrdiť, že som si istý, že viem všetko, ale zrejme viem viac ako ona. 

Zostáva mi len dúfať, že tie spomienky sú pravé...

"Hej, hej, hej! Neutekaj!" zakričal som na ňu s úsmevom, no ona aj tak nezastala. Bežala ďalej kľukatými chodbami. Steny boli betónové a obrastené machom a inými burinami. Boli sme v labyrinte. Ešte skôr ako sme tam mali byť uväznení.

Zrazu zastala a obzrela sa na mňa cez rameno s tým jej šťastným a veselým úsmevom. Zastavil som vedľa nej a objal ju.

"Vidíš to? Nazvali to Labyrint. Iróniou je, že nemá východ." povedala mi. Bolo to smutné. Toto celé ma zožieralo zvnútra a mal som chuť za to niekomu vraziť, ale ona sa usmievala.

"Tak prečo sa potom usmievaš?" spýtal som sa jej zmätene. Nič z toho ako sa správala nedávalo zmysel. Možno to ma k nej priťahovalo. Tá jej tajomnosť a nezmyselnosť.

"Pretože ja mám riešenie. Dokážem všetkých zachrániť a CHAOS nezmôže nič." vtedy som situáciu pochopil a úsmev jej vrátil. Pre toto som ju miloval. Bola neohrozená a do všetkého sa vrhala po hlave. Nehľadiac na dôsledky voči jej osobe. Proste chcela zachrániť priateľov a obetovala by sa za nich.

Pri spomienke na ten deň som sa pousmial. Ukázala mi, že má plán a nemusím sa báť. Vedel som, že mi príde na pomoc. A svoj sľub dodržala. Prišla, ukázala čónom čo je zač a zachránila nám zadky pred tým rmutom. Jej odvaha bola neprekonateľná, čo mi dokázal fakt, že dokázala myslieť racionálne aj s vrčiacimi psami za zadkom.

Venoval som jej pohľad a zistil som, že už potichu oddychuje a spí. Pripomenulo mi to tie dni, keď sme boli celé hodiny zatvorení na cvičisku a ona tam s nami bola. Ukazovala nám všetko. Ako zapáliť oheň pomocou drievka a suchej trávy, ako si vyrobiť vodu, ako vypestovať jedlo aj v tých najhorších podmienkach. Proste všetko pre prežitie na Fleku celé tri roky, kým prišiel rad na ňu. Riskovali sme životy, pretože sme vlastne nevedeli, či nás odtiaľ bude schopná dostať, ale dôverovali sme jej. Zo začiatku len ja, Thomas a Newt. Ale postupne sme všetkým dokázali opak.

"Prečo jej veríte, huh? Patrí k CHAOS-u! Je to podvodníčka, Minho. Otvor oči konečne!" vyštekol po mne naštvaný Alby. Odmietal vidieť, to čo vidieť mal. Bál sa o svoju sestru. Abbie bola jej priateľka. Už od plienok sa spolu hrávali a jedna druhej pomáhali. Nechápal som prečo ho to tak zrazu vzalo. Teda... až do určitej chvíle, keď vošla dnu Emma.

"Alby, je čas odísť." povedala monotónne. Nechcel som veriť vlastným ušiam. Ona ho tam posiela? Len prednedávnom mi vravela ako nenávidí a opovrhuje CHAOS-om a teraz toto?

"Vravel som ti to!" pozrel na mňa ublížene a priblížil sa k Emme. Chystal sa ju obísť, no ona ho zastavila jednoduchým dotykom na ramene. Pristihol som sa ako žiarlim na svojho dlhoročného priateľa.

"Viem, že mi neveríš, ale vypočuj ma. Nelez do labyrintu. Počuješ? Zostaň na Fleku, kým tam nepríde bežec. Zvyšok pochopíš neskôr, neboj sa. A ešte jedna vec. Pamätaj si CHAOS JE ZLÝ." s tými slovami ho pustila a on zmätený, rovnako ako zvyšok ľudí v miestnosti, odišiel.  O mesiac na to prišiel do labyrintu za Albym bežec. Ja...

Alby sa možno právom obával o život svojej jedinej príbuznej, no ona mu dokázala, že jej môže veriť a dokáže sa o Abby postarať. Nestihol jej však poďakovať a tak sa obetoval za jej brata. Presne tak ako ona za jeho sestru. 

Človek by to do takého malého a nežného stvorenia, ako je ona, nepovedal. No opak bol pravdou. Mohla byť akokoľvek drobunká a maličká, jej odvaha, zvedavosť a obetavosť zatienila jej výšku. Zatienila by aj nás všetkých naokolo. Ona bola práve tá, ktorá si zaslúži prežiť všetky tieto hromady plopákov a dostať sa až na koniec do bezpečia.

Ležali sme spolu v skleníku na zemi. Chlpatá deka nás hriala odspodu no i tak sa jej drobná postava triasla od zimy. Pritiahol som si ju k sebe bližšie a pokúsil sa ju zahriať.

"Môžme už ísť ak je ti zima." povedal som jej do vlasov.

"Nie je mi zima." oponovala mi a ja som sa zasmial, keď sa okamžite začala opäť triasť.

"Povedz mi niečo." zaprosila po chvíľke ticha.

"Čo?"

"Niečo. Hocičo." upresnila a ja som na okamih zapremýšlal. 

"Tam odkiaľ pochádzam máme jednu legendu." začal som, no hneď ako som ucítil, že spozornela pokračoval som:

"Nepamätám si ju u presne ale niečo ešte viem. Bola o princeznej Pai. Jej otec, cisár, bol už starý a nevládal bojovať. Jedného dňa ho však vyzval na súboj Shen, nejaký gróf či čo..." prerušil ma jej smiech nad mojou neschopnosťou. Zasmial som sa s ňou a potom pokračoval:

"Ak by cisár prehral ten súboj, jeho by čakala istá smrť, cisárovnú s dcérou vyhnanstvo v lepšom prípade a cisárovu ríšu nový vládca. Keď mal nadísť deň boja, Pai naliala svojmu otcovi do čaju výťažok z polnočnej rastliny, ktorá ho uväznila v hlbokom spánku. Pai sa rozhodla nahradiť svojho otca v súboji, bez toho aby na to ktokoľvek prišiel.

Princeznino umenie šermovať s mečom ohúrilo nejedného, rovnako tak aj Shena. Ten by ju bol zamordoval, keby nebolo cisára, ktorý tam nečakane vtrhol. V ten moment Shen prerazil princeznej meč bruchom. Pai sa nevzdala, vytiahla otcovu dýku a zabodla ju Shenovi do srdca. Shen, zhmotnenie zla, sa premenil na prach a vietor ho rozfúkal. Symbolizoval nesúdržnosť a nejednotu zla. Princeznej bohovia dali krídla a premenili ju na vrabca. Vtáčik sa otriasol z brnenia a zranenia, no spomienky na matku, či otca zmizli. Smutný cisár sledoval ako vrabec odlieta. Symbolizovala odvahu, obetavosť a nevedomosť, ktorá Pai- teraz už ako vtáčika-chránila pred zlým svetom. Ľudia v zemi pomenovali tohto vtáčika PAI a symbolizoval pre každého niečo iné. Pre niekoho šťastie, pre iných smútok, no vždy znamenal odvahu." zakončil som svoj príbeh. Zodvihla hlavu z mojej hrude a pozrela mi do očí.

"Prečo si sa mi rozhodol povedať zrovna toto?" spýtala sa ma so záujmom. 

"Si malá, odvážna a hlavne obetavá. Si ako ona, Emma. Si moja Pai." pobozkal som ju na čelo a ucítil ako sa spokojne usmieva. Pre moju pai, by som spravil čokoľvek

A na tom sa nezmenilo nič ani teraz. Som odhodlaný chrániť ju zo všetkých síl, hoci viem, že ona je tá, ktorá opäť raz všetkých zachráni. Má to proste v sebe.

"Pai..." vyslovil som nahlas, no zároveň potichu, aby som ju neprebudil.

To som však ešte netušil, že jej prebudenie bude omnoho nepríjemnejšie a rozhodne nebezpečnejšie...

Holaaaaaaaaaa hej!

Možno ste si všimli, že som časť nazvala Memories No.1. Tých Memories dielov bude viac a z pohľadu rôznych osôb. Bude to niečo ako flashbacky so spomienkami pred labyrintom, ktoré vám pomaly ale isto dotvoria celý dej príbehu. Bude to tak jednoduchšie ako to sem celé vypisovať.

Pomaly ale isto sa dostávame do knihy číslo dva- ZHORENISKO. Nebudem to však rozdeľovať na wattpade a spravím z toho iba jeden príbeh. Upozorňujem vás Vražednú liečbu som ešte nedočítala, takže koncové údaje možno nebudú sedieť s tými čo sú v knihe od Jamesa. 

K Vianociam pre vás už chystám nový príbeh, ktorý bude fungovať ako adventný kalendár. Každý deň pridám jednu kapitolu a na Štedrý deň vyjde posledná kapitola. Príbeh sa (predbežne) volá Angela Claus a ako takmer zanikli Vianoce. Hop you like it. Ak máte na mňa nejaké otázky alebo názor na jeden či druhý príbeh, pokojne sa ozvite v komentoch, aby som vedela či sa mi to naozaj oplatí písať.

S pozdravom Jergie <3