Útek z labyrintu [TMR fanfiction]

[32] CHAOS je na ceste

Minho's pov.:

Odpadla. Už druhý krát za dva dni. Každý z nás vedel, že sa takýmto tempom skôr zabije, ako niekoho zachráni, ale nikto nič nepovedal. Mlčali sme a pohľady upierali na obrazovku. Občas vypadol signál z drona. Niekedy na pár minút, niekedy na dlhšie. Nepovážil som sa ani dýchať, keď sme nemali odozvu dva dni. Prehnala sa tadiaľto búrka a my sme zostali úplne odrezaní od signálu. 
Chuck neustále plakal, Abbie sa s Maliou zhovárali v tichosti vždy, keď som sa na jednu z nich pozrel a Kastról neustále nadával na celý systém CHAOS-u. Takto to fungovalo už odvtedy čo odišli. Veľa dní sme nejedli a nespali. Neustále sme iba očami hltali obraz z drona.

Dovolil som si na chvíľu odtrhnúť oči od obrazovky a zameral som sa na Maliu s Abbie, ktoré sedeli necelého pol metra odo mňa. (Nepotreboval som vidieť ako si Thomas evidentne užíva jej osobu v jeho náručí. Pri tom a kúsok vedľa sedela Theresa.)
Malia sa zamračila na obrazovku rovnako ako ja pred malou chvíľou. Po celej tej maškaráde som si vlastne ani nestihol uvedomiť, že je to moja sestra. Zrejme jediný žijúci rodinný príslušník a ja si ju nevšímam. Zamrzelo ma to takmer rovnako ako Emma v Thomasových rukách. Dve osoby, o ktoré by som sa mal predovšetkým starať ako o princezné a jedna z nich priamo predo mnou plače a ja si neviem rady a druhá je v bezvedomí kilometre odo mňa.

"Mialia?" oslovil som ju potichu. Takmer som sa podivil, keď zo mňa vyšlo iba zúfalé zaskučanie, ale po dvoch dňoch bez vody, jedla a rozprávania, som to vlastne mohol čakať.
Otočila sa na mňa akoby čakala, že si to rozmyslím a zvrtnem sa na odchod. 

"Si v poriadku?" Zrejme som si prisilno udrel hlavu. Hlavou sa mi prehnalo kopu nadávok na moju osobu, než som prehovoril znovu:
"Myslím, že sme nemali priadne príležitosť sa porozprávať. Chcel som len vedieť či si v poriadku. Vieš, som hlupák, že som za tebou neprišiel už skôr-Som tvoj brat dopekla!- a mrzí ma to. Zrejme si teraz-"

"Zavri chlebáreň, Minho." Odbila ma a na tvári sa jej objavil jemný náznak úsmevu. Prisadla si ku mne bližšie a oprela si hlavu o moje rameno.
"Je mi fajn. Nie je to siedme nebo ani labyrint, ale myslím, že to prežijem." uškrnula sa a viac sa o mňa zaprela. Objal som ju okolo ramien a viac si ju k sebe privinul. 

"Odteraz sme na to dvaja, Mal."
"Mal a Minho proti silám zla." zasmiala sa potichu a ja som pochopil na čo myslela. S tlmeným smiechom sme obaja dokončili:
"Fagani z piateho, bojovníci za slobodu mačiek pani Wettersby-ovej!"

Všetko by bolo perfektné, ak by to nepokazil hlasný výbuch na prízemí.

Emma's pov.:

Môžem s istotou povedať, že ma niekto nesie. A mám chuť ho zabiť. Keby sa nebol neustále natriasal, mohla som ešte spať. A tiež mi nemuselo byť zle.
Odstrčila som toho človeka od seba, čím som spôsobila svoj pád na zem. Zaprela som sa o ruky a vyvracala som krv. Rukávom som si utrela ústa a postavila som sa pomocou niečiej ruky.
Všetci ma sledovali s napätím.

"Ešte nie som rapel." upokojila som ich a zaprela som sa o Thomasa. Newta už podopieral Jorge.
"Je to už len kúsok." povedala som smerom k Newtovi, ktorý prikývol. Spoločne sme sa pohli ďalej. Naozaj netrvalo dlho a zbadali sme stany, autá a ľudí. Prevažne deti, ktoré behali sem a tam.

Len čo nás zbadali, všetci sa zastavili vo svojich činnostiach a sledovali nás. Niektorí si ukazovali prstami alebo iba šepkali. Dvaja chlapci mi zamávali, no keď si všimli mojej bledej kože rozbehli sa ku mne a podopreli ma každý z jednej strany.

"Vyzeráš príšerne, Emma." zasmial sa jeden z nich a ja som sa uškrnula.
"Vďaka, Scotty." zasmiala som sa potichu a spolu s nimi som kráčala do hlavného stanu. Čo čert nechcel, bol až na samom konci, takže sme prešli cez celý tábor.

"To je Emma! A Newt!" vykríkol niekto v dave a ďalší ho utíšil otázkou odkiaľ nás pozná. Odpovedala im doktorka.

"Je mi cťou vám predstaviť zakladateľov Pravej ruky, deti Avy Paige, Newta a Emmu." Nastal vzrušený šepot a potlesk, ktorý som už ani nevládala vnímať. Pamätám si ako ma niekto posadil na posteľ a pichol mi ihlu do ruky. Obraz sa mi začal vyjasňovať až po pár minútach sedenia. Newt ležal hneď vedľa mňa s rovnakou ihlou v ruke. Poznala som tú tekutinu. Bol to Sincostan, protiliek na Erupciu. Toto bola bohužiaľ iba malá dávka, ktorá mi vystačila tak na deň.
Prázdnu kapačku som odpojila z ruky a postavila som sa z postele, ktorá bola vlastne iba lehátko zo starého matraca. Nemohla som si nevšimnúť, že som už prezlečená do čistého oblečenia. Kaki šortky, tenké tielko a košeľa s ohrnutými rukávmi nad lakte. Iba bežecké tenisky boli moje.
Vyšla som von do teplého večera. Pár ľudí sa motalo okolo stanu, z ktorého som práve vyšla. Pochopila som, že to bude niečo ako improvizovaná nemocnica. V hlavnom stane bola tma, čo znamenalo, že doktorka Gallwayová bola niekde  teréne. Jorge s Brendou sedeli pri ohni s pár ľuďmi z tábora. V mnohých som spoznala dievčatá z našej uvítacej skupiny. Hľadala som však ešte jedného človeka z našej skupiny. Thomasa...
Stál na menšom skalnom výbežku vysoko nad táborom. Prešla som popri ohni a dokonca aj doktorke Gallwayovej až k sklanej stene, po ktorej som sa vyštverala za Thomasom. Posadila som sa na veľký kameň hneď vedľa neho a postrehla som ako za nami poletuje dron.

"Na to, že si pred necelou polhodinou vyzerala ako chodiaca mŕtvola, vyzeráš celkom zdravo." uškrnula sa do vetra a mňa zmiatol pojem o čase. Takže som možno nesedela pár minút.

"To je môj osobný šarm." mávla som rukou a usmiala som sa, keď si ku mne prisadol.

"Hľadáš tam niekoho konkrétneho?" spýtala som sa ho, keď ani za mojej prítomnosti neprestával sledovať  obzor.

"Všetkých a zároveň nikoho.  Thesu, Chucka, Kastróla, Maliu, Minha, Albyho, rodičov..." smutne som sa na neho usmiala a zapozerala som sa s ním do diaľky. Nie, že by to bola nejak zvlášť sranda. Západ slnka to ale vykompenzoval. 
Moju pozornosť ale upútalo ešte niečo iné.

"Odkedy sa hviezdy pohybujú rýchlosťou 100 kilometrov za hodinu?" spýtala som sa zdesene a Thomas pokrútil hlavou:
"Nepohybujú!" Obaja sme sa naraz zodvihli a rozbehli sme sa dolu do tábora. Vyskočila som na korbu jedného z áut a pár slovami spustila paniku:

"CHAOS je na ceste. Okamžite sa strate!" 

Vzala som nôž z Thomasových rúk a vrhla som ho na drona, ktorý nás zrejme prezradil. Dúfala som v to, že nie. Pretože to by znamenalo, že CHAOS našiel Jorgeho bunker a s ním aj zvyšok Placerov.