Zastrčila som si prameň vlasov za ľavé ucho, lebo mi zavadzal. Zrazu som pocítila trpkú bolesť. Vyhľadala som prstami boľavé miesto. Musela som tam mať dosť veľkú hrču.
„To tam mám tretie ucho alebo čo?“ ironicky som poznamenala. Všetko do seba zapadalo. Ukázala som prstom na toho chalana, hoci to ja sama považujem za neslušné. A tiež nebudem vyslovovať ani jeho meno, ktoré dobre poznám. Ten, čo ho netreba menovať.. V tej chvíli bol on mojim lordom Voldemortom. „Alebo si to bol ty?! Nevieš sa trafiť do jamky?“
Nebolo to fér, viem. Ja som sa predsa trafila do loptičky po hodine snaženia. A aj to sa zatúlala ktovie kam. Vlastne som ju ani nenašla kvôli menšej strate vedomia.
Môj Voldemort mal ruky skryté vo vreckách svetlohnedých nohavíc a nervózne sledoval svoje zelené Vansky. „Neviem, čo sa stalo. Často moja loptička skončí v jamke už pri prvom odpale. Vlastne, v golfe som dosť dobrý.“
„Tak dobrý, že si ma skoro zabil,“ zveličovala som. „A ak mi dovolíte, rada by som zavolala svojim kamarátom, že som nažive.“
Doktor mi podal balenie nejakých tabletiek. „Sú to vitamíny. Preventívne ich radšej užívajte dvakrát denne. Ideálne ráno a večer. Nestalo sa vám nič vážne, ale predpokladám, že tej hrče sa chcete, čo najskôr zbaviť.“
„Ďakujem,“ schmatla som balenie a ponáhľala sa na chodbu. Zastavila som sa, aby som si mohla vytiahnuť všetky veci z vreciek šortiek. Drobné mince, žuvačky, základné doklady, kľúče od bytu,.. ale mobil nikde. Zabudla som, že ho som nechala doma na posteli.
„Ak si chceš zavolať, stačí poprosiť,“ ozvalo sa za chrbtom. Cítila som jeho teplý dych na mojej šiji.
Otočila som sa o 180°. „Fajn, prosím, môžem zavolať kamarátom? Určite sa o mňa strachujú.“
„Vidíš, že to ide,“ uškrnul sa a podal mi svoj Blackberry. Neznášam tie mobily! Vyzerali a vyzerajú otrasne. Mám radšej dlhšie než širšie obrazovky. Naťukala som Tylerovo telefónne číslo. Vždy som volala radšej jemu ako Lexi. On bol zodpovednejší. A zdvíhal aj neznámym číslam.
Po pár pípnutiach sa ozvalo jeho obvyklé: „Haló?“
„Tyler, kde ste?“ išla som rýchlo na vec.
„Najprv chcem vedieť, kto si.“
Prevrátila som očami a nahlas si povzdychla, aby to počul. „Osoba, ktorá bola taká dobrá a vybavila vám vstupenky na záverečný ceremoniál OH. Tak kto som? Červená čiapočka to asi nebude..“
„Ally,“ skríkol do mobilu. Skoro som ohluchla. „Stále hľadáš loptičku? Lebo my sme to zabalili a išli domov. Už nás nebavilo ťa čakať a aj tak sa musíme pripraviť na ten ceremoniál. Chceme predsa reprezentovať módny štýl Američanov. No to chcem hlavne ja, Lexi chce zbaliť nejakú celebritu. Veď vieš..“
„To je od vás teda milé, že sa na mňa zabudli!“ ironicky som poznamenala. „Ako sa teraz dostanem domov?“
„Taxíkom? Autobusom? Metrom?“ odpovedal s úplnou samozrejmosťou, ako by to bola tá najlogickejšia vec na tejto planéte. Občas ma svojou inteligenciu pekne vytáča.
„Peniaze na taxík si mal predsa u seba ty. Ja som si toho teda veľa nebrala. Za jednu libru si v Londýne ani poriadne žuvačky nekúpim. A nie ešte dostať sa na druhý koniec tohto prekliateho mesta. Niečo budem musieť vymyslieť.“ Nestála som o ďalšie múdre Tylerove rady a zložila som.
„Problémy v raji?“ Niall sa stále usmieval. Jeho očividná bezstarostnosť mi liezla na nervy.
„Raj bol ráno,“ povzdychla som si. „Odvtedy je to väčšie a väčšie peklo.“
„Ja ťa môžem zviesť, ak chceš,“ ponúkol sa.
Premerala som ho pohľadom. „Nemáš na práci nič lepšie, než ma rozvážať po Londýne? Nemal by si sa pripravovať na veľmi dôležité vystúpenie tvojho života? Určite nie som medzi TOP100 ľuďmi, s ktorými by si chcel byť práve v tejto chvíli.“
„Ale za ten dnešok ti to dlžím. Stále spomínaš, ako som ťa mierne prizabil. Takže?“
„Fajn,“ súhlasila som. Nemala som na výber. Do svojho bytu by som sa dostala peši pravdepodobne až zajtra ráno.
Východ sme našli hneď. Aj so slabým otrasom mozgu som sa vedela dobre orientovať. Našťastie. Niall sa takmer stratil pri prvej odbočke. Asi si nevšímal značky VÝCHOD. A pravdepodobne ani POZOR SCHOD! Keďže sa skoro rozčapil ako zemiaková placka na podlahe. Ustál to, takže som sa nešúľala od smiechu.
Našli sme jeho auta a ja som si sadla na sedadlo spolujazdca. Ešte stále som si nezvykla, že Briti to majú naopak. Je to divné, všade inde sa jazdí inak, len Briti musia byť výnimkou.
Pozerala som cez okno, ako sa míňajú budovy. „Prepáč, že mi v nemocnici tak hrabalo. Nie som to dievča, ktoré si tam videl. Len som bola na teba naštvaná, hoci viem, že si ma netrafil schválne. A ďakujem, že ma odvezieš domov. Ja by som na teba asi taká milá nebola.“
Niall sa len pousmial a ďalej sledoval situáciu na vozovke.
O možno sedem minút sme boli na známej mnou nenávidenej ulici. „Pri tej vysokej pouličnej lampe môžeš zastaviť.“
Zaparkoval na určenom mieste a vystúpil z auta.
Tiež som vystúpila. „Čo to robíš?“
„Odvoz až domov grátis,“ bezstarostne mykol plecami.
„A to už prečo? Chceš zistiť, kde bývam, aby si ma mohol zabiť a vykradnúť?“
„Niééé,“ prudko krútil hlavou. „Harry by ma zabil, kedy sa ti skrivil čo i len vlas na hlave. On je tebou tak trochu posadnutý. Trochu dosť.. Keď si bola v bezvedomí, tak sa na teba divne pozeral, že som sa bál, že ťa znásilní alebo čo.“
Zdesene som na neho zízala. Určite to myslel ako vtip, ale ja som znásilnenie za vtip nepovažovala. Snažila som sa usmiať. „To je ten kučeravý?“
Prikývol. Cítila som sa trápne, že nepoznám ich mená, ale večné rozprávanie Lexi a Tylera o nich mi liezlo na nervy. Tak som ich vždy ignorovala. Výťah bol stále pokazený, čo nebolo prekvapenie. Zase som sa musela prejsť hore schodmi na tretie poschodie.
Čoskoro sme stáli pred vchodovými dverami do môjho bytu, obaja zadýchaný. „Tie schody ma raz zabijú. Ak by som vedela, že hneď druhý deň od môjho nasťahovania na túto prekliatu ulicu sa výťah pokazí, ani by som tento byt nekupovala.“
Stlačila som zvonček, ten našťastie fungoval. Počula som kroky mieriace ku dverám. Niekto mi išiel otvoriť. Spoza nich vykukla Lexina hlava. Z ničoho nič začala bezdôvodne vrieskať. Až tak že si skoro praskli ušné bubienky. A myslím, že Niall bol na tom rovnako.
