Na tanieri som mala pred sebou tri kúsky šikmo odkrojenej bagety, ktorá bola potretá maslom a malinovým džemom. Zatiaľ boli nedotknuté. Odhryzla som si trochu s croissantu bez plnky, ktorý som si namáčala do rannej obyčajnej kávy, a opäť ho odložila na menší tanierik. Vraj sa to tak vo Francúzsku robí. Odpozerala som si to od Roba, ten vraj často túto krajinu navštevoval. Nejaké miestne zvyky sa na neho museli nalepiť.
Pozrela som na mobil, ktorý som odblokovala jedným pohybom prstu. Kontrolovala som, či nemám zmeškaný hovor alebo či mi neprišla nová správa. Zase nič. So sklamaním som mobil opäť schovala do zadného vrecka džínsov.
Rob nadvihol obočie. „Prečo sa každých päť minút pozeráš na svoj mobil?" zaujímal sa, ale nevenoval mi veľa pozornosti. Bol zaujatý čítaním francúzskych novín, občasným chlipkaním kávy a následným utieraním peny zo strniska nad hornou perou.
„Len tak," mykla som plecami. Ukazovákom som prešla po džeme a oblizla si prst. Keď som zhodnotila jeho chuť, zobrala som krajec bagety z taniera a odhryzla si najväčší kus, aký sa mi zmestil do úst. Chvíľu trvalo, kým som všetko rozžula. Mala som menšie problémy s dýchaním, keďže som sa sústredila len na to, aby som rýchlo zhltla sústo.
Rob na mňa pozrel sponad novín a ticho sa zasmial. „Nechaj chlapca dýchať. Nemôžeš predsa od neho čakať..." Jeho rozprávanie prerušilo zvonenie mobilu. Rýchlo som vytiahla svoj mobil z vrecka, ale nezvonil. Ani tá melódia mi nebola povedomá. Ja som mala predsa stále na zvonení nejakú pieseň od One Direction, ktorú mi nadstavila Lexi alebo Tyler ešte pred pol rokom. Rob pozrel na svoj položený mobil na stole. Neprestával vyzváňať a vibrovať, no keď si všimol meno volajúceho, hneď hovor prijal.
Nechcela som odpočúvať jeho rozhovor, tak som radšej svoj pozornosť sústredila na miešanie takmer studenej kávy malou lyžičkou. Neprítomne som jedla už druhý krajec bagety a dávala pozor, aby som si nezašpinila tvár džemom alebo maslom.
Vedela som len meno osoby, s ktorou Rob telefonoval. Volala mu Lisa Dixonová. Mala som vystúpiť v jej talk šou hneď, ako sa vrátime z Parížu, čiže o tri dni. Po niekoľkých mesiacoch vystúpim opäť v televízii. Trochu som sa aj bála. Plánovala som byť absolútne úprimná. Už som nechcela klamať. Ale čo ak ľudia neznesú pravdu? Čo ak ma začnú nenávidieť? Budú ma považovať za obyčajnú klamárku?
Lisa je niečo ako britská obdoba americkej filantropky Oprah Winfrey, preto mi Rob vybavoval interview práve u nej. Bola taktiež jeho dobrá známa, čo znamenalo, že si pre mňa uvoľnila jeden deň v diári, aby som nemusela čakať týždne na rozhovor v Lisa Dixon Show ako iní ľudia. Asi bola naozaj výhoda mať za biologického otca právnika Roberta Morgana. Zastupoval na súde množstvo známych osôb a s niektorými udržiaval kontakt dodnes. Asi preto poznal najväčšiu elitu Londýnu.
„Jasné, ďakujem, Lisa. Stretneme sa teda o tri dni v tvojom štúdiu. Maj sa," rozlúčil sa a ukončil hovor. Zadíval sa na mňa. Vždy som sa cítila zvláštne, keď to robil. Stále na mne hľadal niečo, čím by som mu bola podobná. Odrazu sa usmial, čo znamenalo, že nejakú novú podobnosť zase našiel. „Ehm, to interview máš už dohodnuté na sto percent. Lisa mi už dávnejšie dlhovala láskavosť, takže to nebol problém."
„Láskavosť za čo?" zaujímala som sa.
„Zastupoval som ju pri rozvode s druhým manželom," vysvetlil mi. „Pomohol som ošklbať jej manžela Johna. Dám ti malú radu. Nikdy, ale naozaj nikdy, nevstupuj do manželstva bez podpísania predmanželskej zmluvy. Ušetrí ťa to od množstva problémov."
Dopila som posledné dúšky kávy, chvíľu som si pridržala šálku pred ústami a potom ju hneď odložila na stôl vedľa stojana s papierovými obrúskami.
„Ale zastupoval by si ma pri rozvode, aj keby som nemala predmanželskú zmluvu, nie?"
„Samozrejme," dal mi na súhlas. „Nedovolím, aby moju rodinu okrádal nejakú prefíkaný zlatokop."
„To rada počujem," uškrnula som sa. „Ale dúfam, že tvoje služby nebudem potrebovať. Plánujem stáť pred oltárom len raz. Ak sa vydám, bude to do smrti."
„Nesnívajú o tom všetci?" poznamenal Rob trochu ironicky. „Ak by nebolo toľko rozvodov, nežijem si tak dobre ako teraz. Je pozoruhodné sledovať, ako sa z lásky stane sebecké handrkovanie o majetok."
„Nie je to skôr smutné?" divila som sa. „Sledovať, ako sa láska vytráca?"
Bezstarostne pokrčil plecami. „Záleží to od postoja, ktorý k tomu zaujmeš. Čím budeš k tomu odmeranejšia, tým lepšie. Preto robím svoju prácu tak dobre."
„No aj tak..." Chvíľu som hľadala vhodné slová. „Vidíš konce mnohých manželstiev. Nie je to dôvod, pre ktorý si stále slobodný?"
„Nie," namietol. „Hovoril som ti, že som len nenašiel ženu, ktorá by ma dostala do chomúta. Ak by som ju našiel, bolo by mi jedno, či manželstvo trvalo dva roky alebo celý život. Láska sa dá prirovnať k dobrej knihe. Čítaš ju kvôli celkovému obsahu, deju, postavám... Nezaujíma ťa len záver, nie?"
Váhavo som prikývla. „Aj tak si občas radšej prečítam hneď záver, aby ma nič neprekvapilo." Zmĺkla som a plecia mi klesli. „To však v láske nie je možné. Nepoznám dopredu, ako sa skončí."
„V tom má svoje čaro," pousmial sa. „Milujeme, lebo nevieme, aký bude koniec." Dopil kávu a premeral si ma pohľadom. „Milovala by si, ak by si vedela, že skončíš so zlomeným srdcom?"
Zamyslela som sa nad tým. „Nie, samozrejme, že nie."
„Takto by uvažovali mnohí," povedal Rob. „Načo by milovali, ak by sa to neskončilo romantickým happy-endom ako v každom filme? Potom by prestali milovať a láska by zmizla z tohto sveta. Až vtedy by sa stalo všetko okolo nás smutné. Je dobré, že to tak nie je... Takto sa opakuje istý kolobeh. Zaľúbiš sa, zlomí sa ti srdce a po čase sa zaľúbiš znova. A v správnej chvíli sa kolobeh zastaví a nájdeš lásku svojho života. Môže to byť hocikto. Najlepší kamarát, človek, s ktorým sa zoznámiš úplnou náhodou, alebo možno aj chlapec, do ktorého si sa prvý raz zaľúbila. Možností je neúrekom."
Všetky vymenované typy sa hodili na jedného chalana – na Nialla. Bol mojim najlepším kamarátom, ktorému som sa dokázala zveriť s každým tajomstvom. Zoznámili sme sa úplnou náhodou vďaka strelenej pretvárke vymyslenej našimi manažérmi. A bol aj prvým chlapcom, ku ktorému som niečo naozaj cítila.
„Ale čo ak ja nebudem preňho láskou jeho života? Čo sa stane potom?"
Rob mlčal, lebo odpoveď na moju otázku nepoznal.
