O niekoľko týždňov som mala menší koncert v Newcastle. Vo vnútri Metro Radio Arena prebiehali všetky potrebné technické prípravy na večer. Keďže som sa v ničom z toho nevyznala, radšej som sa pobrala von na čerstvý vzduch, aby som neprekážala pracovníkom pri robote.
So všetkou silou som potiahla ťažké presklené vstupné dvere, aby som ich mohla otvoriť. Zvonku ma ovalil chladný aprílový vánok, ktorý mi trochu nadvihol tenké modré šaty. Pritiahla som si džínsovú bundy tesnejšie k telu, aby ma zahriala. Neobula som si práve najvhodnejšie topánky. Sklopila som zrak na svoje čierne sandále na nízkom opätku a mykla plecami. Už mi bolo trápne ísť sa prezliecť do niečoho teplejšieho.
Zdvihla som pohľad z topánok a zostala milo prekvapená. Na priestore pred arénou sa začali zhromažďovať ľudia. Prešla som dolu po minimálne tridsiatich schodoch a s úsmevom sa pobrala k nim. Zastavili ma až kovové zábrany, ktoré tam umiestnili ochrankári hneď ráno o šiestej.
Všimla som si skupinku dievčat s obrovským bielym plagátom, na ktorom bol nápis We ♥ you, tak som sa išla k nim.
„Tešíte sa na koncert?" prihovorila som sa im trochu nesmelo.
Zasmiali sa a jednohlasne odpovedali: „Že váhaš."
„Už aby bolo šesť," povedalo modrooké dievča s rovnými hnedými hlasmi a vytiahlo fotoaparát. „Môžeme sa s tebou vyfotiť?"
„Samozrejme." Rozhliadla som sa k ochrankárom a zbadala Evana, ktorý sa na mňa snažil nenápadne dávať pozor. Zamávala som mu, aby prišiel za mnou. Brunetka mu podala fotoaparát.
Odtiahla som jednu kovovú zábranu. Ďaleko som s ňou nepohla, tak som musela stiahnuť brucho, aby som sa ľahšie dostala cez vzniknutú medzeru.
„Čo robíš, Ally?" Evan si ma premeral.
Pokrčila som plecami. „Ako by vyzerala tá fotka, keby som zostala stáť pred tými zábranami?" Postavila som sa do stredu, z každej strany ma obklopili dve dievčatá. Dve blondínky napravo, brunetka s čiernovláskou naľavo. Bola som z nich najmenšia, čo bude určite vyzerať vtipne na fotke. Ale tak... dobrého málo býva.
Evan počkal, kým každá z nás zaujme nejakú pózu, a až potom stisol spúšť. Fotoaparát zableskol a vytvorila sa fotka.
Ešte hodinu som sa venovala fanúšikom, kým po mňa neposlal Tim svojho asistenta, lebo sa so mnou potreboval porozprávať. Opäť som sa teda vrátila dovnútra arény. Chvíľu mi trvalo, kým som ho našla, no nakoniec sa mi to podarilo.
Stál ku mne otočený chrtom s pravou rukou vystretou k uchu. Držal v nej mobil a s niekým sa rozprával. Zachytila som len malé ústrižky rozhovoru a jeho záver.
„Áno, rozumiem," hovoril. „Takže stretnutie v piatok desiateho mája? Áno, myslím, že vtedy by nám to mohlo vyhovovať, ale pre istotu sa ešte ozvem. Teším sa na našu ďalšiu spoluprácu. Dopočutia."
Tim sa otočil a po prvý raz zaregistroval moju prítomnosť v miestnosti. Mobil opäť odložil do zadného vrecka džínsov. Jeho pery sa roztiahli do úsmevu.
Prekrížila som si ruky na prsiach. „S kým si telefonoval? Ak to teda môžem vedieť... Niečo v súvislosti so mnou?"
„Ach Ally," radoval sa. „Práve mi volal istý renomovaný americký producent."
„A?" vyzvedala som. Obočie mi automaticky vystrelilo až do polovice čela. „Čo to má spoločné so mnou? Veď ja sa zaoberám hudbou, nie filmom. Nehovor mi, že chcú o mne natočiť nejaký dokument. Svoj názor som nezmenila. Nie som žiadne zviera, aby dokumentovali môj život. Nech si dokumentujú po mojej smrti. Keď budem ležať v rakve hlboko zakopaná v zemi, bude mi to už jedno."
„Chcú natočiť film podľa tvojho príbehu s Niallom," zvýskol. „A chcú vás tam obsadiť. Teda ak by ste s tým súhlasili. Každý by hral vlastne sám seba. Ally a Niall v hlavných úlohách! Bude to trhák. Musí ma hrať Matt Damon. To bez debaty!" Opäť na mňa pozrel. „Tak čo na to hovoríš, Ally?"
Mykla som plecami. „Neviem. Musím si to ešte premyslieť. A s Keithom si hovoril? Neplánuje ma zavraždiť kvôli tomu, že som všetko prezradila, všakže?"
„No, najskôr bol poriadne vytočený," povedal úprimne. „Potom mu však tiež volal ten producent a keď povedal, koľko je ochotný ponúknuť za práva na film, hneď sa jeho názor zmenil. Teraz by bozkával pôdu, na ktorú vkročí tvoja noha."
Dospievala som pesničku Everybody knows, ktorej videoklip vyhral minulý rok na VMA's kategóriu Best Female Video. Podišla som k pianu a nadstavila mikrofón, aby bol priamo pár centimetrov od mojich úst. Jemne som doň ťukla ukazovákom, aby som sa uistila, že funguje.
„Ďalšiu pesničku ste ešte nemali možnosť počuť," začala som rozprávať do mikrofónu a môj hlas sa rozliehal arénou. „Je tak trochu o láske, s ktorou som mala posledné mesiace čo-to dočinenia. Pár vecí som sa o nej naučila.
Všetci hovoria, že láska bolí, ale nie je to pravda. Samota bolí. Odmietnutie bolí. Strata niekoho bolí. Všetci si tieto veci mýlia s láskou, ale v skutočnosti, láska je jediná vec na tomto svete, ktorá zakryje všetku bolesť a opäť sa vďaka nej môžeme cítiť úžasne."
Krátko som sa pozrela na klávesy. „Napísala som ju približne pred mesiacom, keď som bola na liečení. Je o človekovi, ktorý je pre mňa veľmi výnimočný." Pousmiala som sa. „Tak dúfam, že sa vám bude pieseň páčiť."
Položila som prsty na biele klávesy a začala po nich jemne prechádzať. Postupne som k melódii pridala aj svoj hlas.
"Something in your eyes, makes me want to lose myself
Makes me want to lose myself, in your arms
There's something in your voice, makes my heart beat fast
Hope this feeling lasts, the rest of my life
If you knew how lonely my life has been
And how long I've been so alone
If you knew how I wanted someone to come along
And change my life the way you've done
Feels like home to me
Feels like home to me
Feels like I'm all the way back where I come from
Feels like home to me
Feels like home to me
Feels like I'm all the way back where I belong"
Približne v strede refrénu začalo niečo zvláštne šuchotať v hľadisku. Snažila som sa si to nevšímať a spievať ďalej ako každý správny profesionál. No keď som začula trikrát zreteľne svoje meno cez mikrofón, zmĺkla som. Moje prsty prestali tancovať po klávesoch, zostali len voľne ležať v mojom lone na modrých šatách.
Spoznala som ten hlas. Bolo by smiešne, ak by som ho nespoznala. Patril totiž Niallovi.
