Ally’s POV
Prechádzali sme sa po nedávno očistených chodníkoch od napadaného lístia. Pozorovali sme bežcov a napchávali sa jedlom, ktoré sme si kúpili v rýchlom občerstvení.
Občas, keď si Niall odhryzol z hamburgera, odhryzla som si z neho z opačnej strany. Vždy sa objavila na jeho čele drobná vráska a urazene zvraštil tvár, čo ma stále rozosmievalo. Potom sa už poučil. Chránil si predo mnou jedlo, ktoré práve jedol.
Odrazu sa zastavil pri pouličnom predavačovi kvetín. Bol zázrak, že sme na nejakého narazili v novembri. Niall vytiahol zo zadného vrecka džínsov peňaženku, roztvoril ju a zobral z nej pár dolárov. Ukázal na bielu ružu a predavač mu ju podal hneď, ako si za ňu prevzal peniaze.
Niall si všimol, že ho sledujem, len sa pousmial. Odtrhol dlhú stopku ruže, nechal z nej možno päť centimetrov, z ktorých odstránil drobné tŕne. Zbytočnú stopku zahodil do odpadkového koša pri pouličnej lampe. Pristúpil ku mne a zaplietol mi ružu do vlasov tak, aby jej kvet čo najviac vynikol.
Tiež som sa usmiala. „Ďakujem.“
Opäť sme si navzájom preplietli prsty. Najskôr to bolo divné, no po čase sa na to dalo zvyknúť, už to bolo prirodzené. Zabočili sme doprava a o pár minút sme stáli na Gapstow bridge. Oprela som sa lakťami o kamenné zábradlie. Vodná hladina podo mnou sa neustále vlnila. Spôsobovala to hlavne snehovo biela labuť so svojimi malými mláďatami, ktoré sa bezstarostne plavili po vode.
Z ničoho nič som začula pár tónov Niallovej gitary. Rýchlo som sa otočila, stále som sa opierala o kamenné zábradlie.
„Ak začneš spievať nejakú trápnu pesničku o láske typu Enrique Iglesias, zabijem ťa alebo skočím z tohto mosta. No rátaj s prvou možnosťou, lebo tu je voda plytká, čo by ma nezabilo.“
Niall len vyplazil jazyk a začal spievať pieseň Hero. Odlepila som sa od zábradlia s úmyslom ho uštvať k smrti behom. Niall však stíhal utekať predo mnou, hrať na gitare a spievať. A pritom sa aj smial.
Po desiatich minútach ani jeden z nás nevládal a Niallovi sa už plietli slová celej piesne. Zastala som a predklonila sa. Dva lupene odpadli z ruže v mojich vlasoch. Prudko som vdychovala a vydychovala, snažila som sa kontrolovať vzduch v pľúcach. Keď sa mi tep ako-tak ustálil, ponaťahovala som si svaly na nohách a rukách.
Uvidela som obrovskú kopu napadaného lístia pri chodníku. Podišla som k nej a zvalila sa na ňu.
„Čo to robíš, Ally?“ Niallova hlava sa objala nado mnou, zakrývala mi výhľad na oblohu.
„Relaxujem, čo iné?“ žmurkla som na neho. „Chceš sa pridať?“
Uškrnul sa, oprel gitaru o najbližší strom a ľahol si vedľa mňa. Na kope nebolo už toľko lístia, ako na začiatku, ale stále sa v nej ležalo pohodlne.
Dlho sme tam ležali v tichosti. Pozorovala som obrovské biele oblaky, ako sa lenilo pohybovali po belasej oblohe. Cítila som pohľady okoloidúcich. Museli si myslieť, že sme asi bezdomovci. Normálni ľudia sa len tak neváľali na kôpkach nahrabaného lístia v parkoch. Ale ja som nikdy nebola normálna, vždy som bola divná a bláznivá. A Niall to akceptoval a bral ma takú, akou som bola. Nechcel ma zmeniť.
Stále som ho držala za ruku, cítila som sa tak bezpečnejšie. Ešte pred pár hodinami som považovala držanie rúk za trápne, teraz som si nevedela predstaviť moment, kedy Niall moju ruku pustí.
„Nemali by sme už ísť?“ Otočil svoju hlavu tak, aby mi videl do očí. „Začína sa stmievať.“
Párkrát som zažmurkala. „Ešte nie. Prosím, zostaňme tu ešte chvíľu.“ Na niekoľko sekúnd som zmĺkla. „Nikdy nechcem toto miesto opustiť, Niall. Nikdy.“
Ďalšie dni sme sa snažili stráviť čo najčastejšie spolu. Nie len kvôli predstieraniu šťastného zaľúbeného páriku, proste sme chceli tráviť svoj voľný čas spolu. Chodili sme sa prechádzať do parku, ležiavali sme v nahrabanej kôpke opadaného lístia, skúšali jedlo v každej reštaurácii na Manhattane. Keď mi Niall povedal, že nikdy nebol na broadwayskom predstavení, najskôr som ho vysmiala, ale hneď potom som zarezervovala lístky na najbližšie predstavenie Catch me if you can.
Vychádzali sme zo sály divadla po úžasnom predstavení. Videla som ho síce už trikrát, no stále bolo rovnako dobré. Naschvál som narazila plecom do toho Niallovho. Obaja sme sa na seba usmiali. „Tak čo hovoríš na show?“
„Bola super. Niektoré pesničky boli vážne chytľavé. Asi by som mal s tebou chodiť do divadla na muzikáli častejšie.“
„No to by si teda mal! Tie pesničky sú úžasné, hlavne tie, čo spieval Aaron Tveit. Ale stále nerozumiem, ako je možné, že si sa nikdy nezastavil na Broadwayi, hoci si bol v New Yorku už párkrát. Mala to byť tvoja prvá zastávka.“
Niall zdvihol ruky do obranného postoja s úsmevom na perách. „Nesúď ma! Nevedel som, že tak miluješ divadlo.“
„Moji rodičia ma brávali na predstavenia už od desiatich rokov. Každý mesiac sme navštevovali rôzne divadlá, občas aj Broadway. Práve oni mi pomohli nájsť jednu z mojich záľub a udržať si ju. Na tom sa nič nezmenilo, hoci tu moji rodičia už nie sú. Ja.. Mojim snom nebolo byť speváčkou, vždy som chcela byť herečkou v muzikáli. Ale nikdy som nemala guráž ísť na nejaký konkurz. Aj za to, že som známa vďačím náhodnému videu na youtube, kde som spievala svoju pieseň. Nikdy som nebola osoba, ktorá si išla tvrdo za svojim snom. Asi som zbabelec.. Nie som ako ty. Nikdy som nič z tohto nechcela.“
Niall mlčal, asi nevedel, čo mi má na to povedať.
Prešli sme vestibulom a odišli z divadla obrovskými, ťažkými vstupnými dverami. Vonku pršalo ako z krhle. Dážď divoko narážal do chodníka a cesty. Niall dal rýchlo prsty k ústam a zapískal na taxík. Zastavili sa dva. Chytil ma za ruku a ťahal ma k tomu najbližšiemu.
Nastúpili sme do taxíka a Niall nadiktoval šoférovi svoju adresu. Kvôli kolóne na jednej ulici sme sa dostali k hotelu, v ktorom bol ubytovaný, o trištvrte hodinu neskôr ako obvykle.
Niall zaplatil za jazdu, vystúpili sme z taxíka a utekali sa schovať do hotela, uhýbajúc sa fanúšikom, ktorí sa schovávali pod dáždnikmi. Ja by som ani na teplé rožky nečakala v daždi, tak ako oni čakajú na to, aby uvideli svojich idolov.
