„A varia tu dobre?“ spýtala sa Valerie ustarane. „Stačí povedať a budem ti nosiť jedlo v nejakých malých boxoch.“
Nadvihli sa mi kútiky úst. „Je to tu vážne skvelé. Dokonca som včera zjedla celú porciu raňajok.“
„A neplánuješ vykrútiť Connorovi krk za to, že ťa sem zapísal, však?“
Pokrútila som hlavou. „Samozrejme, že nie. Som mu vďačná, že to urobil. Sama od seba by som si nepriznala, že mám problém. Ani po tom novoročnom večierku. Ale robím tu pokroky. Ide to síce pomaly, ale darí sa mi. To je hlavné.“
„Vážne nechceš, aby ťa navštívil Connor?“ Natiahla sa po mojej ruke a stisla ju. „Alebo aspoň Nina. Stačí jedno tvoje slovo a priletia za tebou.“
„Musím na to ísť postupne,“ povedala som ticho. „Pomaly budú ľudia z mojej minulosti prechádzať do prítomnosti a budúcnosti. Všetko chce čas. Ak nastane, ja sama zavolám Connorovi a Nine, aby ma prišli pozrieť. Chcem, aby so sebou zobrali aj Julie, ale ešte nie som pripravená. Julie ma nesmie takúto vidieť.“
Nadvihla obočie. „A čo Niall?“
Párkrát som sa krátko nadýchla. „Niall je minulosť, na ktorú musím zabudnúť.“
„A dokážeš to?“ spýtala sa.
Sklopila som zrak. „Nie. Naozaj sa veľmi snažím, ale neviem zabudnúť.“
„Prečo vlastne prijímaš len moje návštevy?“ Valerie sa snažil odbočiť od témy Niall.
„Si moja mama,“ pripomenula som jej.
Nahla si ju mne a bez varovania ma tuho objala. Jej pohyb ma zaskočil, no po chvíli som objatie opätovala. Opäť si sadla na stoličku vedľa postele.
„Valerie, kúpiš mi farbu na vlasy? Napíšem ti akú hneď, ako sa dostanem k počítaču a pošlem ti SMS-ku.“
Neveriacky na mňa pozrela. „Vážne chceš zmeniť farbu svojich vlasov? Mnohé dievčatá sa farbia, aby mali vlasy také, ako máš ty.“
Prikývla som. „Chcem týmto spôsobom povedať zbohom starej Ally, ktorá si pokúsila vziať život. Nová Ally bude brunetka,“ pousmiala som sa. „Alebo čiernovláska. Ešte som sa nerozhodla.“
„Fajn, ako chceš. Hneď, ako mi napíšeš, pobežím do drogérie ti tvoju vybranú farbu na vlasy kúpiť. Ehm…“ Pozrela sa na náramkové hodinky na svojom ľavom zápästí. „Budem už musieť ísť, Ally,“ oznámila, keď vstala. „Musím vyzdvihnúť Brana a Erin zo škôlky.“
„Pozdravuj ich.“
„To je samozrejmosť. Vidíme sa o pár dní. Maj sa,“ rozlúčila sa so mnou.
Dvere sa za Valerie zavreli, no o päť minút sa znova otvorili. Do miestnosti vstúpila Sienna a nasledoval ju muž v čiernom obleku a bielej košeli, ktorého som nepoznala. Stáli vedľa seba a ja som začala nachádzať medzi nimi podobnosti.
Rovnaký dlhý rovný nos, mierne vykrojené pery… Oči toho muža boli azúrovo modré so slabým nádychom zelenej, Sienna ich mala ľadovo modré. Farba ich vlasov sa líšila len trochu. Muž v obleku ich mal ryšavé a jemne zvlnené. Siennine vlasy tak vyzerali len na svetle, inak boli v tmavej miestnosti hnedé. Všimla som si drobné vrásky v oblasti očí na jeho tvári. Tie mu ju však len skrášľovali.
Nadvihla som obočie. „Vy dvaja ste príbuzní?“
„To je vážne tak vidieť, že tento stroskotanec je môj príbuzný?“ povedala detinsky a prevrátila oči v stĺp. „Je to môj starší brat.“
Premerala som si ho od hlavy po päty. „Si tiež psychiater ako Sienna? Kde máš biely plášť?“
Pokrútil hlavou. „Nie som žiadny doktor. Som právnik.“ Odkedy prišiel, neprestajne ma pozoroval.
„Je vážne žiadaný,“ povedala Sienna a s hrdosťou objala svojho brata okolo pliec pravou rukou.
„Tak prečo si teda tu?“ spýtala som sa nechápavo. „V mojej izbe?“
„Jaa...“
Sienna otvorila ústa, aby zachránila situáciu. „Je tvoj fanúšik. Viem, je to trápne. Má tridsaťsedem rokov a počúva pesničky od tínedžerov. Rodinu si ale nevyberáš. Ehm... Takže autogram s venovaním by si mu mohla dať, nie? Spravíš tak láskavosť svojej milovanej a obetavej psychiatričke – mne.“
„Fajn,“ mykla som plecami. Nahla som sa k nočnému stolíku a otvorila zásuvku, v ktorej som našla kúsok papiera a pero. „A meno?“
Dvere sa rozleteli a do miestnosti vošla udýchaná Valerie. Vyzerala ako po štyridsaťdva kilometrovom maratóne. Mierne sa predklonila a snažila sa vydýchať.
„Ja… zabudla som si… tu… tu tašku,“ dostala zo seba medzi nádychmi. Keď sa jej telo aspoň trochu upokojilo, vystrela sa. Všimla si, že je okrem mňa ešte v izbe niekto. Zarazila sa, keď jej pohľad zastal na mužovi v obleku. Podľa výrazu na jej tvári by som usúdila, že vidí ducha. „Rob? Si to ty?“
„Val?“ usmial sa o sekundu na to. „Koľko je to rokov? Skoro devätnásť, však? No ty si nezostarla ani o deň. Si rovnako pekná.“
Nechápavo som ich pozorovala, striedavo každého z nich. Valerie. Siennu. A Roba, ktorý mal ryšavé vlasy. Bol to Ryšavý Rob! Môj otec.
„To je ale krásne rodinné stretnutie.“ Sienna predstierala smiech.
Odtiahla som prikrývku k stene a vstala z postele. „Ty si to vedela? Preto si ho sem priviedla?“
Nečakala som na Sienninu odpoveď. Predrala som sa pomedzi nich, dostala sa k dverám a utiekla z miestnosti. Po chodbách som stretala množstvo pacientov, ktorý si krátili zimné popoludnie prechádzkou vo vnútornom areáli liečebne. Tým, ktorých som poznala, som kývla na pozdrav.
Chvíľu trvalo, kým som našla prázdnu miestnosť. Nakoniec som zašla do útulnej ale často opustenej zimnej záhrady. Boli tam len dve malé sedačky a konferenčný stolík, na ktorom bola položené dekorácia z umelých kvetov.
Posadila som sa a nohy si vyložila na sedačku a pritiahla si ich k sebe bližšie. Ovinula som ruky okolo nich a bradu oprela o kolená.
V hlave mi vírilo množstvo myšlienok. Odkedy sa lietadlo s mojimi rodičmi vo vnútri zrútilo na malé pole v Arizone, považovala som sa za sirotu. A neprestala som s tým, ani keď som spoznala Valerie.
Časť mňa samotnej bude navždy mať za tých skutočných rodičov Kevina a Grace Starsových. Nie vždy to musí byť pokrvné puto a spoločná DNA, ktorá z nás robí rodinu. Oni ma poznali, vedeli, že nie som ich, ale aj tak ma milovali, ako by som bola ich vlastná dcéra.
Z myšlienok ma prebrala Sienna, ktorá stála vo dverách. Privrela ich a podišla k druhej sedačke a sadla si oproti mne.
„Pozri, Ally,“ prehovorila Sienna. „Pred pár mesiacmi si prišla o svojich adoptívnych rodičov. A dnes… Teraz máš svojich rodičov naspäť.“
„Čo ak to tak necítim? Za svojich rodičov považujem stále tých, ktorí pred pár mesiacmi zomreli.“
