Po takmer troch mesiacoch som opúšťala brány londýnskej liečebne. Bolo zvláštne opúšťať miesto, ktoré bolo mojím domovom na niekoľko mesiacov. Nemusela som v ňom riešiť svoje problémy. Mohla som ich zahodiť za hlavu a nestarať sa o ne. Ale nedá sa pred nimi večne utekať. Raz nastane chvíľa, kedy ma dobehnú. Nastal čas vyriešiť ich.
Kráčala som po chodníku z červených tehál. Vôkol seba som mala denne upravovaný zelený trávnik a veľkú skalku plnú kvetov, ktoré sa po zime opäť prebúdzali k životu.
Počula som hrkotanie koliesok môjho čierneho kufra, ktorý ťahal Rob namiesto mňa. Zastali sme sa až na parkovisku, kde nás čakalo Robovo auto. Vystúpil z neho šofér, zobral kufor a opatrne ho dal do kufra, ktorý sa pomaly zapĺňal taškami.
Všetci traja sme nastúpili, šofér zaradil rýchlosť a vyrazili sme na menšie súkromné letisko.
„Nevedela som, že si taký zazobaný," skonštatovala som, keď sme kráčali po schodíkoch do malého lietadla.
„Patrí môjmu otcovi – tvojmu dedovi," povedal Rob za mnou. „Jedna z výhod toho, že patrí do snemovne lordov."
„Páni!" žasla som nad novou informáciou. Usadila som sa na pohodlné kreslo pri okne a sledovala, ako sa Rob zvalil na to svoje cez uličku. „Nikdy som si nemyslela, že budem mať v rodine lorda. Ty prečo nie si lord? Nechcel si ísť v otcových šľapajach?"
„Politika nie je nič pre mňa. Našiel som sa v práve," povedal, keď mu letuška nalievala do pohára šampanské. Pozrel na mňa a ukázal na pohár. „Dáš si?"
Pokrútila som hlavou. „Nepijem. Ale ďakujem za ponúknutie."
„Ako chceš," mykol plecami. „O veľa prichádzaš. Toto šampanské dovážajú z Francúzska a je veľmi kvalitné. Môžem ti ukázať vinice blízko Paríža. Vlastní ich môj dobrý známy."
„Budem rada," venovala som mu malý úsmev. „Ďakujem, že ma najskôr zoberieš do Írska. Musím začať riešiť svoje problémy a musím ich začať práve tam. Môžem si požičať tvoj laptop? Potrebujem si ešte niekoľko vecí zistiť."
Rob len nemo prikývol a zobral svoju právnickú aktovku spod nôh. Odhrnul zväzok papierov a vytiahol laptop, ktorý mi hneď podal.
Rob pre nás zarezervoval dve izby v hoteli Annebrook House. Nachádzal sa v centre Mullingaru a bol ohodnotený na štyri hviezdičky.
Dorazila som do svojho apartmánu ťahajúc za sebou kufor, ktorý som nechala ležať pri posteli. Sklonila som sa k nemu a odzipsovala ho. Trochu som sa v ňom pohrabala, ale dávala som si pozor, aby som tam nenarobila neporiadok. Úhľadné kôpky oblečenia zostali neporušené. Konečne som po niekoľkých minútach opatrného hrabania našla to, čo som hľadala. Zobrala som malý drevený vešiak zo skrine a zavesila naň šaty so sakom, ktoré som našla v kufri.
Hoci som prehľadala celý tumblr, miesto, kde sa mala konať svadobná hostina Niallovho brata, som nenašla. Nepomohlo ani niekoľko hodinové pátranie v lietadle a taxíku z Dublinu do Mullingaru. Poznala som len názov kostola, v ktorom sa konal obrad, ale ten som už aj tak zmeškala.
Vytiahla som mobil zo zadného vrecka džínsov a vyťukala Harryho číslo, ktoré som našla v zozname kontaktov. Zodvihol takmer okamžite, po prvom pípnutí.
„Ahoj, Ally," pozdravil ma frajerským hlasom. „Dlho sme sa nevideli ani nerozprávali. Ako žiješ? Stále si tam?"
„Nie, dnes som odišla z liečebne. Niečo od teba potrebujem," povedala som na rovinu. „Preto ti volám."
„To naozaj zavoláš, len keď niečo potrebuješ?" Jeho frajerina nezmizla, sklamanie len hral. „Ale dobre, urobím, čo bude v mojich silách. Ale sľúb, že dáme večeru – len ty a ja."
„To nie je dobrý nápad, Harry."
„Známi ľudia často večerajú s fanúšikmi, ktorý vyhrali nejakú súťaž. U nás by bol len ten rozdiel, že ja by som vyhral automaticky," zasmial sa do telefónu. „Ale fajn. Nebudem sviňa, ale Lexi by si mi mohla vybaviť, nie?"
„Skúsiť to môžem," mykla som plecami. Nevedela som, či je Lexi stále single a zaľúbená do Tylera. Ani s jedným z nich som takmer štyri mesiace nehovorila. „Ale k veci... Vieš, kde sa koná svadobná hostina Niallovho brata?"
„To načo potrebuješ?" divil sa Harry.
„Musím s Niallom hovoriť. Je to súrne."
„Chceš mu povedať, že ho naozaj miluješ?" ozval sa po chvíli.
„O čom to hovoríš?"
„Viem o vašej pretvárke," prezradil. „My všetci – ja, Liam, Louis aj Zayn. Trochu vám to nevyšlo s číslami. Pochybujem, že by ste spolu chodili tri mesiace bez toho, aby ste sa vôbec poznali a..."
„Harry," okríkla som ho. „Vieš, kde je to alebo nie?"
„Neviem, ale do hodiny ti to zistím. Platí?"
„Ďakujem."
Odložila som mobil na nočný stolík a rozhodla sa ísť osprchovať. Niežeby som smrdela! To nie, ale chcela som sa trochu uvoľniť. Lety aj na krátku vzdialenosť ma dosť vyčerpávali. A taktiež aspoň skrátim čakanie na adresu, ktorú mi mal Harry zistiť.
Vyzula som si čierne tenisky a odkopali ich ku dverám, aby mi nezavadzali. Hodila som na posteľ čierno-bielu baseballovú mikinu, ktorú som mala oblečenú, a postupne ju nasledovali aj tmavé džínsy, sivé tričko, na ktorom bola čierna mačka s ružovým srdiečkom a dáždnikom, aj spodná bielizeň.
Nahá som sa vybrala do kúpeľne. Nebola to veľmi veľká miestnosť, ale na ten jeden deň, ktorú v nej strávim, postačí. Svoj pohľad som zastavila na nástennom zrkadle. Ešte stále som si nezvykla na to, že je zo mňa brunetka.
Zopárkrát som zažmurkala a pobrala sa pod sprchu. Postupne som striedala horúcu a studenú vodu, aby sa mi poriadne prekrvila pokožka.
„Zase ty?" premeral si ma ochrankár pri vstupe do sály, kde sa konala Gregova svadobná hostina.
„Prosím, pustite ma dovnútra," prosila som ho ôsmykrát za posledné dve hodiny. Už sa začalo aj stmievať. „Potrebujem hovoriť s Niallom."
„Ak by som dostal päť eur za to, koľkokrát som túto vetu dnes už počul, nemusím chodiť mesiac do práce," povedal ironicky.
„Ale ja som jeho dievča," vzdorovala som mu. Všimla som si za ochrankárovým chrbtom záblesk čohosi bieleho. „Alebo bola... Neviem, ako je to teraz medzi nami."
Opäť si prezrel zväzok papierov pripevnených na tvrdom podklade. „Pre mňa, za mňa, buď aj prezidentka Trantárie. Ak nie si na zozname hostí, dovnútra nepôjdeš."
„Fajn." Plecia mi smutne klesli. Otočila som sa na päte a kráčala k asfaltovej ceste. Spozorovala som na chodníku malú lavičku pre dvoch ľudí, tak som si na ňu sadla. Vytiahla som mobil z malého bočného vrecka na šatách. Takto som si ten deň nepredstavovala. Vyhľadala som v zozname kontaktov mullingarskú taxi službu, ktorú som našla ešte v hotelovej izbe na internete.
Odrazu som začula kroky smerujúce ku mne. V mobile som počula mužský hlas, no hneď, ako som zbadala osobu, ktorá ku mne mierila, hovor som ukončila.
Automaticky som sa postavila a začala si hladiť neviditeľné záhyby na bledoružových šatách zdobených jemnou čipkou. Rukávy saka som si nervózne vyhrnula ešte vyššie.
„Ahoj, Ally," pozdravil ma, čím prerušil ticho medzi nami. „Trochu som tušil, že dievča, o ktorom mi hovorila Denise, si ty. Kto iný by sa snažil dve hodiny presvedčiť ochrankára, aby ju pustil dnu? Všetci ostatní to už vzdali."
„Ja už sa nechcem vzdávať, Niall."
