Zložil som si cestovnú tašku cez plece a hodil ju ku dverám. Neunúval som sa vybaľovať. Nemal som na to náladu. Bol som unavený z dlhého transatlantického letu a aj ten časový posun urobil svoje.
Podišiel som oknu a užíval si pekný výhľad na oranžové, žlté a občas zelené stromy a za nimi sa rozprestierali vysoké mrakodrapy. Trump International Hotel & Tower, v ktorom sme boli všetci ubytovaní, bol postavený blízko Central Parku.
Počul som, ako niekto začal klopať na dvere. Pravdepodobne hotelová služba.
„Nič nepotrebujem,“ zakričal som, aby ma cez dvere počuli. „Ďakujem.“
No klopanie neprestávalo. Rozhodol som sa preto prejsť popri posteli a menšou predsieňou, aby som otvoril dvere a skontroloval, čo sa deje.
Nemohol som uveriť vlastným očiam, koho som zbadal. „Ally, čo tu robíš?“
Pravú ruku mala stále zdvihnutú, ako by chcela stále klopať na dvere, no potom ju nechala voľne padnúť k svojmu boku. „Prišla som sa ti ospravedlniť. Nemala som na teba tak vyskočiť. A nemala som ťa ignorovať, keď si sa mi snažil dovolať. Prepáč.“
Vytiahla plastovú nádobu, ktorú celý čas držala v ľavej ruke a skrývala ju pred mojimi očami za svojim chrbtom. Podala mi ju do rúk. Zo zvedavosti som hneď otvoril červené veko nádoby. Potešilo ma, čo som v nej našiel.
„Upiekla som ti sušienky na uzmierenie, lebo som vedela, že dnes priletíš do New Yorku. A,“ po dlhej dobe som videl na jej tvári zase úsmev; chýbal mi, „tak nejako som predpokladala, že mi odpustíš, pozveš ma dnu a pomôžem ti ich zjesť. Preto som tam nedávala ani orechy, na ktoré som alergická. Takže?“ Nadvihla obočie.
Sklopil som zrak na nádobu plnú sušienok a potom som svoje oči zameral na Ally. Nakoniec som sa usmial. „Ty sa nemáš za čo ospravedlňovať. Nebola nikoho vina, že sme sa pohádali. Vlastne to bol zázrak, že to neprišlo skôr. Poď dovnútra.“
Hneď sa mi zavesila okolo krku a objímala ma. Ešte predtým však skoro spôsobila, že mi nádoba so sušienkami spadla. Našťastie sa tak nestalo, lebo som ich bleskurýchle položil na malý stolík pri dverách.
Keď sa naše objatie rozpadlo, zabuchol som za nami dvere. Nechcel som, aby celý hotel vedel, že tu je Ally. Hlavne Harry sa to nesmel dozvedieť, inak by hneď dobehol do mojej izby. Zobral som zo stolíka nádobu a nasledoval Ally, ktorá išla pár krokov predo mnou.
„Pekný výhľad,“ poznamenala, keď zbadala prírodu rozprestierajúcu sa za oknami.
Obaja sme si sadli a opreli sa o čelo postele. Zobrali sme si každý po jednej sušienke.
„Kde vlastne bývaš ty, Ally?“ premohla ma zvedavosť.
Odhryzla si a pár omrviniek dopadlo na jej sivý pulóver. „Presne na druhej strane Central Parku, v tom najvyššom mrakodrape. Nebývam úplne hore. To by mi môj strach z výšok nedovolil. Uspokojila som sa s bytom na piatom poschodí.“ Očkom po mne pozrela. Keď si všimla, že si beriem už tretiu sušienku, zasmiala sa. „Takže ti chutia? Bála som sa, že nebudeš mať rád čučoriedky, ovsené vločky alebo bielu čokoládu. Nenašla som o tom zmienku na kartičkách od Lexi a Tylera, ale ani oni dvaja ťa nepoznajú perfektne. Nevedia, čo máš naozaj rád.“
„Sú úžasné,“ pochválil som ju. „Lepšie som nikdy nejedol, lepšie ako z obchodu. Ani moja mama nikdy také dobré neupiekla. A aby bolo jasné, už dávno ma poznáš lepšie ako akýkoľvek fanúšik na tomto svete.“
Hanblivo sa usmiala. Úsmev bol možno prvá vec, ktorú som si na nej zamiloval. Len som si to ešte neuvedomoval. „Môžem dať tvojej mame recept, keď priletí. Vymyslela ho moja mama, určite by bola šťastná, keby videla, ako ich ješ rad za radom.“
„Ako si vlastne vedela, v akom hoteli sme ubytovaní?“
Zasmiala sa. „Tak ako to zistili všetky dievčatá, ktoré teraz stoja pred hotelom. Rozbehla som krátky prieskum. Prehľadala som pár vašich fan stránok a tu ma máš v celej kráse. Hm, ale mala som šťastie, že ma pustili dovnútra. Keith asi musel oboznámiť ochranku a vedenie hotela, že sa možno zastavím.“
„Si bystrá. Už ti to niekto povedal?“
„Hej, počujem to od ľudí dosť často.“ Usmiala sa a s hranou namyslenosťou pohodila vlasmi, ktoré jej potom zakrývali polovicu tváre. Zobral som tie pramene a opatrne ich zastrčil za jej pravé ucho.
Najprv sa usmievala, no potom ma pozorovala s nechápavým výrazom v tvári. Potom sa ale prudko nadýchla a vystrúhala smiešnu grimasu s ústami a lícami.
„Poďme von. Ukážem ti zákutia Cetral Parku,“ navrhla nadšene.
„Hm, tak dobre,“ poškriabal som sa za uchom.
Ďobla ma do pleca. „Ale no tak! Trochu nadšenia! New York je najlepšie miesto na svete. O tomto meste sa predsa píšu piesne. Hm... Ale najskôr musíme zbehnúť do rýchleho občerstvenia nakúpiť minimálne štyri porcie niečoho dobrého. Tí ľudia, čo tam behávajú ma vždy vyšťavia. Ako by som behala s nimi už len preto, lebo sa na nich pozerám.“
Zasmial som sa. „U mňa je to rovnaké. Nezoberieme radšej nejakú porciu navyše?“
„Nechápem, na čo si zo sebou berieš gitaru..“ krútila nad mojich rozhodnutím hlavou. Stáli sme vo vestibule hotela, zvonku sa ozýval dievčenský piskot a kričanie. „Vážne ju chceš vláčiť po celom Central Parku? Ja si zo sebou neberiem klavír.. alebo husle.“
Bezstarostne som mykol plecami. Mal som ju prevesenú cez rameno hrubých popruhom, skoro som ju necítil. Vedel som, prečo ju beriem.
Naklonila sa k môjmu uchu a stíšila hlas, aby som ju počul iba ja. „Mali by sme sa aj držať za ruky alebo niečo také?“
„Občas.“
„A teraz?“
„Nemusíš, ak nechceš.“
„Tak teda nie,“ potichu sa zasmiala. „Držanie rúk považujem za trápne.“
Ukázal som na obrovské vstupné dvere hotela. „Ideme? Si pripravená?“
Prikývla a vydali sme sa ku dverám. Hneď, ako našu prítomnosť spozorovali fanúšikovia, začali kričať ešte viac. Fotoaparáty blikali z každej svetovej strany. Zišli sme dolu po pár schodoch. Ochrankári nám museli vytvoriť úzku cestičku medzi fanúšikmi. Obaja sme sa párkrát zastavili, aby sme sa s niekým odfotili alebo mu dali svoj autogram. Kým sme sa dostali z ich dosahu, trvalo to možno aj desať minút.
Pár fanúšikov a dvaja ochrankári nás nasledovali, no vždy si udržiavali mierny odstup. Odrazu som pocítil, ako si Ally preplietla svoje prsty s mojimi.
„Myslel som, že držanie rúk považuješ za trápne,“ dvihol sa mi ľavý kútik úst.
Prevrátila očami k nebu. „Sklapni! Nakoniec som zistila, že keď sa nedržíme, je to ešte trápnejšie. Sme predsa istým spôsobom na rande.“
