V tuneli

Záchod

Hodila som knihu do ruksaku a zazipsovala ho. Ľudia čo boli v mojom vagóne niekde zmizli až na babičku, ktorá sa ma začala vypytovať či sa niečo deje. Zrejme bola poriadne hluchá. Iba som zakrútila hlavou, prehodila si ruksak cez rameno a vybrala sa ľavou stranou. 

Všade bolo hrobové ticho. Srdce mi začalo splašene búchať. Stále som nevedela čo sa deje a či to náhodou nebol  iba pokus o nevydarený žartík. Veď je predsa prvého apríla. Okolo mňa preletel týpek s dlhými vlasmi a zanechal po sebe neznesiteľný smrad z jeho kolínskej. Skrčila som nos a pokračovala vo svojej ceste. Až som sa dostala k dverám. Pokúsila som sa ich otvoriť, ale nešlo to. Sklamane som sa obzrela za seba. Postávalo za mnou malé dievčatko s macíkom v ruke. Za chvíľu sa pri nej objavila aj jej mama a hnala ju preč. Očami ma zahliadla, ale nevenovala mi veľkú pozornosť. 

Síce neviem čo sa deje vo vlaku, ale účinnejšie by pre každú bezpečnosť bolo, aby som sa schovala. Jediná možnosť, ktorá mi pripadala ako najvhodnejšia, bol záchod. Tam sa zamknem a nikto sa za mnou nedostane.

Zrazu som začula prenikavý výkrik. Až ma v štipku kostí zatriaslo a priam mi srdce nevyskočilo z hrude. Zovrela som rameno ruksaku pevnejšie k sebe a namierila si to k najbližšiemu wécku. 

Prišla som ale neskoro. Bolo zamknuté. Zabúchala som teda na dvere. Nikto sa neozval.

"Otvorte," zvolala som. Za mojím chrbtom som začula dupot viacerých nôh. Otočila som sa čelom k nim.