V tuneli

Obmäkčenie

Sedela som v kríkoch niekde v okolí. Bolo tu mnoho stromov. Myslím, že som sa stratila. Bola som smädná a hladná. Dva nič som nič nejedla. Bola som slabá a zmätená. Prečo sa to deje?

Schúlila som sa a už znovu som nariekala do dlaní ako malé decko, ktorému vzali hračku.

"Neutiekla si ďaleko," prebudil ma známy hlas. 

"Adrián nechaj ma, neubližuj mi. Ako si ma tu vôbec našiel?"

"Ploštica to je také malé zariadenie na pohyb. Poď musíme ísť," vystrel ruku.

"Nejdem s tebou."

"Nechceš vidieť svoju dcéru?"

"Prečo ma nezabiješ ty? Teraz a tu?"

"Prečo by som to robil?" začudovane na mňa pozrel.

"Tvoja mama s Nikolasom ma chceli zabiť."

"Prestaň. Neboj sa. Dám na teba pozor. Uvidíš svoju dcéru a všetko bude tak ako pred tým. Neboj, vysvetlil som to otcovi, keď aj on môže mať ženu tak aj ja. Odpustiť mi tú facku. Bolo to také uvoľňujúce a povinné, lebo tam bola kamera a musel som to spraviť, aby otec vedel, že stále hrám jeho hru. Najprv nám dcéru ju vzal. Snažil som sa s ním nejako porozprávať a dohodnúť na vhodných podmienkach. Nakoniec mi dovolil si ťa nechať a s dcérou môžeme bývať v našej izbe. Keďže som jeho obľúbený syn a ešte mám aj prvý dieťa a vie, že budem ako on, tak nám ju už viac krát nevezme. Vezme si Richardovu a potom zabije jeho aj Lenu. My tomu, ale nebude brániť, dobre? Aby sme zas niečo nepokašľali."

"Naozaj?" uverila som mu.

Prikývol. "Sľubujem Amélia. Ľúbim ťa predsa."