V tuneli

Bratia

Oslava pokračovala v plnom prúde a znovu som sa ocitla medzi deťmi. To sú také nádherné stvorenia. Plné lásky a radosti. 

Človek, ktorý prišiel práve teraz za mnou, nebol ten, ktorého by som tu očakávala.

"Amélia. Si nádherná."

"Vieš komu choď kecať tie tvoje bláboli Nikolas!"

"Prečo sa tváriš tak šťastne?"

"Čo ak som naozaj šťastná a neľutujem to, že si ma opustil!"

"Ja by som bol pre teba oveľa lepšia alternatíva. Vôbec nie som taký bezcitný ako Aďo."

Kebyže len on vie, aký je naozaj jeho bráško.

"Nebola by som si tým taká istá, keď tvoja baba to nezvláda a páli ju piča."

"Vari ja za to môžem, že je chybná?" to je imbecil na entú. "Chcem ťa Amélia," chytil ma za ramená a potriasol mnou.

"Hej Nikolas, zmizni od mojej ženy!" a Nikolas bez slova odišiel. Bojí sa svojho brata, preto lebo si myslí, že je ako jeho otec. Možno je Nikolas dobrý chlapec, ale s tým sexom to preháňa aj keď ho jeho otec k tomu núti, keby mal rozum, tak by s ním vybabral ako Aďo.

"Ďakujem."

"Čo od teba chcel?"

"Mňa," priznala som sa mu. Adrián len pokrútil hlavou a objal ma: "Si len moja a navždy ňou aj zostaneš."

"Nemohli by sme niekedy navštíviť moju rodinu, aby vedeli, že som v poriadku?" 

"Uvidím čo sa bude dať urobiť."