V tuneli

Rozhodnutie

Nadurdene som sa podopierala o stenu pri záchode a pohľadom sledovala Nikolasa, ktorý sedel skrčený v kúte a zakrýval si tvár rukami. Niečo si mrmlal popod nos a ja som prstami klopkala o stenu. Bolo to tu na zbláznenie. 

Nikolas nakoniec prehovoril: "Neodídu bezo mňa."

Nechápala som: "Veď ťa tvoj otec vyhnal."

"Povedal to iba v hneve. Prídu si pre mňa a vyberú mi aj dievča," pokrútila som hlavou. Nechcela som o tom počuť ani mäkké f. Bodaj by som na tento vlak nenasadla a zmeškala ho. Kebyže nemešká, tak ako ja. Snáď sa mi to len sníva a za chvíľu sa pohodlne prebudím na sedadle oproti babičke. Aj keď som vedela, že nič podobné sa nestane a toto je krutá realita, ktorá mi naháňa hrôzu a úzkosť v žalúdku. V hrdle mám sucho. Fľašu s vodou čo som mala v taške som dávne vypila. Aby som sa dostala k vode musela by som sa dostať do posledného vozňa, ktorý je reštauračný. 

Zatiaľ som si z tašky vytiahla pomaranč a začala ho šúpať rovno do záchodovej misy. Jeho vôňa sa rozniesla po kabíne. S chuťou som ho prelomila a odtrhla si jeden mesiačik, ktorý som si strčila do úst. Nikolas sa na mňa túžobne pozrel. Neodolala som a ponúkla ho. Bez slova prijal polovicu z pomaranča.

Keď ho zjedol, tak sa postavil a rozhodol, že by bolo najlepšie, aby odtiaľto vypadol a išiel dokončiť to za čím sem prišiel. Povedal, aby som odtiaľto nevychádzala pokiaľ sa vlak nepohne. Nepovedala som mu na to nič, ani keď odchádzal som sa naňho nepozrela. Je to debil na entú a nemá zmysel sa zapodielať jeho činmi. Dúfam, že ho už viackrát neuvidím. Chcem mať svätý pokoj od všetkých, ktorí prepadli tento skurvený vlak.