V tuneli

Predstavenie rodine

"Mama, otec, bráško toto je môj manžel Adrián a naša dcéra Alexandra," všetci traja zostali na mňa pozerať s otvorenými ústami. Ako prvý sa spamätal bráško.

"Nazdar chlape. Ja som Maťo," začal sa zoznamovať s Adriánom. "Hrávaš nejaké hry na PS4?" to je magor, len hry ho zaujímajú. Vôbec by ma to nemalo prekvapovať, že sa ich ešte stále nevzdal.

"Martin teraz na to nie je vhodná doba. Prišla domov tvoja sestra po desiatich mesiacoch s mužom a deckom."

"A? Čo sa stalo to sa už neodstane."

"Martin! Maširuj do izby!" zahriakol ho otec. "A vy si to ako predstavujete. Pred desiatimi mesiacmi prepadli vlak, v ktorom si bola. Bez stopy si zmizla a teraz bim-bam-bom sa ocitáš pred nami v obývačke? Poprosím si celé vysvetlenie.

"Uniesli ma. Adrián ma však zachránil. Nikto mi nestihol ublížil."

"A preto si si s ním spravila decko?" rozčuľoval sa ďalej otec.

"Nebolo to v pláne," zamiešal sa do toho Adrián.

"Ty radšej drž buhu!"

"Otec!" skríkla som. "Nebudeš sa s ním takto baviť. Nemal to v živote ľahké! Ospravedlň sa mu."

"Prepáč," povedal otec a posadil sa. "Ako sa volá?" kývol na malú. Zrejme prepočul, keď som ich predstavovala.

"Alexandra. Má dva týždne," mama sa postavila na nohy a podišla k Adriánovi. 

"Vítame ťa u nás. Cíť sa ako doma. Vyzeráš na schopného mladého muža," Adrián sa usmial a potom podal Alexandru mojej mame, lebo si ju chcela pochovať.

Vtedy vyšiel z izby Maťo a zase sa dal do reči s Adriánom, ktorý ho vyviedol z omylu, že on ešte nikdy nehral žiadnu hernú konzolu. Bola som za to rada, ale bolo mi to aj ľúto. Na druhej strane by som nechcela, aby skončil ako môj brat, ale dovolila som mu ísť pozrieť sa na to.

"Aj tu prespíte?" opýtala sa ma mama, keď som jej išla pomôcť s večerou.

"Neviem. Asi nie."

"A kde bývate?"

"Máme domček."

"Kde?"

"Neďaleko. V Prašníku," zachránil ma Adrián. "A môžeme zostať aj na noc," to ako vážne? Nemohla som tomu uveriť. 

VY ste nedočkavý, ale na dnes to bola posledná časť.. a zajtra to dovŕšime do konca. ;-)