V tuneli

Vysvetlenie

"Nemala si sa rozprávať s mojou matkou!" zatiahol ma roh domu, kde nebehalo toľko hostí, len pár deti sa tu naháňalo a hojdalo na hojdačkách.

"Prepáč."

"Čo si jej povedala?" 

Nevedela som čo mu mám na to odpovedať.

"Pýtam sa ťa čo si jej nahovorila?" začal zvyšovať hlas. Nechcela som, aby vybuchol a tak isto ani facka by nebola práve najkrajšia v tento čas. 

"Nič, Aďo, len sme sa zoznámili."

"Naozaj? Vieš čo sa stane, ak klameš? Buď mi to povieš teraz a vyriešime to v klude alebo si ma potom nepraj!"

"Fajn. Prepáč. Nevedela som, že ti to bude vadiť. Iba som ťa vychválila, že si v pohode a neubližuješ mi." Adrián sa zhlboka nadýchal a zadržiaval dych. Cítila som  ako sa snaží ovládnuť. 

"Si si vedomá toho, že teraz to povie fotrovi a máme po úžasnom živote? Kamery a sliedičov? Otec nebude vôbec rád, že som ho celé roky vodil za nos a tváril sa akoby som bol taký ako on."

"Prečo si to robil?"

"Nechcel som po hube."

"Čo tak ujsť aj s matkou?"

"On by si nás našiel všade. Mel prisahaj mi, že sa s ňou už nebudeš o mne rozprávať. Jasné? A tvár sa, že nie si spokojná. Nemožno na tvojej tvári vidieť radosť. Rozumieš?"

"Sľubujem," postavila som sa na špičky a bozkala ho na vrchnú peru. Asi som sa naozaj zamilovala.

"Ľúbim ťa Adrián."

"Aj ja teba Amélia."