V tuneli

Rozhovor

"Čo to malo znamenať?" vyskočila som naňho, keď sme už boli v bezpečí kabíny. Nikolas sa zošuchol v kúte kabíny na zem a zakryl si tvár dlaňami.

"Prepáč. Bola si v tom nevinne."

"Jasné, že som bola!"

"Nekrič. Nájdu nás tu a bude po nás," zahriakol ma potichu.

"Kto ste a čo tu robíte?"

"Mal som si prísť vybrať ženu, ktorá bude po mojom boku trpieť," s otvorenými ústami som sa naňho pozrela.

"Ale mňa si si nevybral!" ohradila som sa.

"Nie."

"Nie som pre teba moc dobrá?" zháčila som sa. Ranilo ma jeho nie.

Videla som ako sa mu kútiky úst zdvíhali do úsmevu. 

"To som nepovedal Mel."

"Pre teba som stále Amélia alebo ma radšej ani neoslovuj!"

Jeho tvár zostala bez známky hoc-akého pocitu.

"Čo bude teraz?" 

"Mám brata dvojičku a ešte kamaráta, ktorí majú urobiť to čo som mal aj ja. Dohliadajú na nás chlapi zo zbraňami, aby sa nič nevymklo kontrole a nastrašili ostatných pasažierov."

"Prečo?"

"Rodinná tradícia. Nepočula si o tých prepadnutiach v tomto tuneli?" iba som zavrtela hlavou. Nič také sa mi to uší nikdy nedostalo.

"Chcel si to spraviť?"

"Nie. Preto som sa schovával na záchode. Neznesiem už viac bolesti, ktorú zažívala matka od otca."

"Predsa si to skúsil, keď si ma vytiahol von."

"Bola to chyba. Teraz to už viem."

Môžem jeho slovám veriť?