V tuneli

Idylka

Dom bol zabezpečený kamerovým systémom a vchody boli na kódy. Jedinou výhodou bolo, že sme sa mohli pohybovať po dome. Až také strašné to nebolo. Všetko čo odo mňa požadoval som zvládla bez zbytočných rečí a ešte som mala čas sama pre seba. Najhoršie to bolo v posteli, ale s úsmevom som to prežívala spolu s ním aj keď mi to bolo po chuti. Som tu už týždeň a od toho osudného dňa ma ešte nezbil. No stále žijem v obave, kedy príde tá chvíľa. Dievčatá ani nevyliezajú z izieb. Nikolasa som tiež za celý ten týždeň nestretla. Chalani chodili niekam von. Zrejme pracovali, ale na čom to nemám tušenia.  

Som v kuchyni a robím palacinky. Adrián je rád, keď urobím niečo navyše a hlavne ak sa to týka jedla. Potom je kludný a vtedy viem, že mi dá pokoj. Zrazu za mnou prišlo jedno z dievčat po tvári jej stekali krokodílie slzy. Bola to tá, ktorá má Nikolasa. Nerozumela som jej plaču. Nepýtala som sa jej prečo plače. Ešte stále som sa na ne hnevala za ten rozhovor v dodávke. Ak niečo chce nech sa mi ospravedlní a potom nech hovorí. Ja ju rada vypočujem. 

Nestihla však ani otvoril ústa a do kuchyni vošiel Adrián. 

"Ako sa má moja kucháročka?" vtisol mi bozk na líce a ja som sa usmiala. Natrela som palacinky s nutelou a prehla ich na dve časti. Nastriekala na ne šľahačku a postriekala s čokoládou.

Adrián zatiaľ sedel pri stole a netrpezlivo čakal. Priniesla som mu tanier na stôl.

"Dobrú chuť Miláčik."

"Ďakujem."