V tuneli

Otec

Jeho pevné ruky ma otočili chrbtom k nemu na jeho hruď a pod krkom ma zovreli.

Nikolas vystrel ruku dopredu ako po záchrannom lane.

"Otec pusti ju," vypúlila som svoje zelené oči a vtedy ma jeho otec celou silou sotil do Nikolasa. Našťastie Nikolas bol tiež statný a nezrúbali sme sa na zem.

"Kde je matka?"

"V prvom vozni."

"Fajn, choďte," a tak ma Nikolas znovu držal za ruku a viedol späť do prvého vozňa. Chvíľkami som bola rada, že mi neublížil, ale na druhej strane ešte sa nič neskončilo.

V prvom vozni ma sotil na dvojsedadlo a ja som sa schúlila do jeho rohu k oknu a poza ofinu som ich sledovala.

"Ty fľandra čo si dovoluješ robiť znovu problémy. Ešte sa ti máli?" vrešťal po nej Nikolasov otec. Postavil sa k nej a s kolenom jej vrazil do brady. Počula som ako jej zuby cvakli o seba a ona nechala nadvyhnutú hlavu dostatočne vysoko. Potom otvorila ústa a pár kúskov zubov jej z nich vypadlo. 

Vtedy sa nahlas rozplakalo to dievčatko, ktoré som si doteraz nevšimla, že tu zostalo. Nikolasov otec sa po nej nahneval. Dvoma krokmi stál pri dievčatku. Zodvihol ho zo špinavej podlahy. Zaprel sa a celou silou hodil dievčatko o protiľahlú stranu vozňa. Dievčatko narazilo do kabíny a s praskotom dopadlo nehybne na zem. Už som iba videla potôčik krvi, ktorá z nej začala vytekať. Odvrátila som zrak k oknu.  Čo nebolo aj tak nič platné, lebo v tuneli je tma a vo vlaku sa svieti, takže vidím úplne všetko. Preto som si aj všimla ako sa Nikolasov otec priblížil k môjmu sedadlu a chytil ma za ramano. Otočila som hlavu a naše oči sa stretli. Mala som taký pocit, že dnes neprežijem. Buď ma zabije slabosť môjho srdca alebo oni.