V tom Kookiemu zazvonil mobil.
"Áno?..áno,je..odkážem." Zložil to.
"Kde sme prestali?" Opýtal sa Kookie.
"Kto ti volal?"
"Jimin,či si so mnou. Ževraj ti volal." Hovoril popri bozkávaní na mojom krku. Rýchlo som sa zdvihla a odomkla si mobil,5 zmeškaných hovorov od brata. Zavolala som mu.
"Áhoj,prepáč. Bola som.." Kookie mi pomaly sťahoval rifle.
"Nevieš,čo je s Taem? Nezdvíha." Hneď ma prešla chuť na úsmev. Nevedela som ako zareagovať,či mu to s Kookiem povedať alebo nie.
"No,vieš..Tae a Kookie.." Kookie zastal a pozrel na mňa.
"Nehovor to."
"Čo s nimi? Haló,ShinBom?" Kookie mi vytrhol mobil z ruky a vypol hovor.
"Čo to robíš? Brat sa to aj tak dozvie."
"Prosím. Nechcem,aby to takto skončilo. Keď sa to dozvie,tak mi zakáže sa s tebou stretávať,odhlási ma zo školy.."
"Hovoríš o mojom bratovi? To by nespravil."
"Myslíš? Prečo myslíš,že som za tebou neprišiel po rozchode?"
"Neviem,ale brat by to nespravil. Viem sa už rozhodovať aj sama." Obliekla som si rifle naspäť a zapla gombík. Zbalila som si mobil do tašky a išla k dverám.
"Kam ideš?"
"Hľadať Taeho. Ideš so mnou?" Postavil sa a prikývol...
..Hľadali sme asi všade. Celý areál školy,až po štúdio. Nikde nebol.
"Kookie,nevieš,kde býva Tae,keď je smutný alebo nahnevaný?"
"Nie. Vždy,keď je smutný,ide za nami.
Alebo ide von do nejakého baru. Nie opiť sa,ale len sadnúť si."
"Nevieš do akého?"
"Nie."
"Tak poďme pozrieť do najbližšieho." A tak sa aj stalo. Cesta trvala asi pol hodinu. Divila som sa,že tak dlho. Otvorili sme dvere a rozhliadli sa. Nikde sme ho nevideli. Všade boli len opití chlapi a polonahé ženy. Išli sme k barmanovi a opýtali sa,či nevidel alebo nepozná chalana,vysokého asi 180 centimetrov s blond vlasmi a trochu dobitého.
"Asi pred pol hodinou odišiel,ak myslíme toho istého."
"Pil niečo?"
"Nie. Dal si iba nejaký džús."
"To bude on. A neviete,kam išiel?"
"To bohužiaľ nie. Ale mám pocit,že zabočil doľava,keď vyšiel."
"Pol hodinová cesta pešo. Nemôže byť ďaleko,ak nešiel busom. Ďakujeme." Povedala som,chytila Kookieho za ruku a odišli sme z baru. Nechcela som,aby sa pozeral na tie ženské.
Naspäť sme išli pešo,najrýchlejšie ako sa dalo. Pozerali sme do strán,či tam niekde nie je Tae,nebol. Strašne som sa bála,že si ublížil. Zastavili sme sa pri rohu ulice.
"Čo,ak si ublížil? Môžem za všetko ja."
"Prestaň. Nemali sme sa pobiť." Sadli sme si na lavičku. Kookie ma chytil za ruku a usmial sa.
"On sa nájde. Neboj sa." Daroval mi pusu na líce.
"Kto sa nájde?" Otočili sme sa.
"Tae!" Zakričala som na celú ulicu a postavila sa z lavičky. Utekala som k nemu a rýchlo ho objala.
"Nikdy som nebola tak rada." Tae mi objatie neopätoval.
"Kto sa má nájsť?"
"Ty. Každý sa ti snažil dovolať,ale nezdvíhal si. Nebol si doma."
"Bol som v bare a trochu sa prejsť."
"A si v pohode?" Všimla som si jeho ruky. Rýchlo ich skryl za chrbát.
"Som v pohode." Ani sa neusmial.
