"Prečo za mnou utekáš?"
"Prečo utekáš pred nim? Prečo vôbec predo mnou utekáš?" Zastavila som sa a otočila sa na brata.
"Myslela som si,že si Kookie."
"Prečo si utekala?"
"Nemôžem sa pozerať do jeho očí. Pobozkala som niekoho iného. Je mi to trápne."
"Koho si pobozkala?" Ostala som ticho.
"Prepáč,ale ani tebe to nemôžem povedať."
"Mne môžeš. Sme predsa rodina. Ak to bol ktokoľvek,povedz mi to,prosím. Ostanem v kľude." Cítila som z jeho hlasu,že mu môžem veriť,tak som mu to teda povedala. Jeho výraz ostal celkom v pohode,čakalo som,že začne po mne kričať,že prečo som sa nechala od neho pobozkať a prečo som nebola s Kookiem vtedy,ale bol v kľude.
"Vieš,že som to aj čakal? Videl som,ako sa na seba zakaždým pozeráte,ako sa k sebe správate,ako sa usmievate na seba. Som aj celkom rád,že to nebol niekto iný,lebo takú aférku by som už neprežil."
"Počkať..Čože?"
"Chcem,aby si bola šťastná sestrička. Nič iné nechcem. Aj keby to bol boh vie kto..Chcem len,aby si vedela,že ťa budem podporovať v oboch smeroch. Vyber si rozumne hlavne."
"Takže mi neporadíš?"
"Vyber si toho,s ktorým,keď ste sami,je ti lepšie. Ktorý ťa rozosmeje a spraví šťastnou. S ktorým sa nikdy nenudíš a pomôže ti v ťažkých chvíľach..."
"To vychádza na oboch."
"...Ešte som neskončil. Vyber si toho,ktorý bude vždy pri tebe stáť a ktorý si myslíš,že ťa nikdy nevymení za žiadnu inú. A hlavne,ktorý ťa bude milovať viac. Sestrička,hlavne,aby si potom neľutovala. Jedine,čo môžem pre teba spraviť je,že sa každého opýtam,že čo pre neho znamenáš."
"Áno,prosím."
"Dobre. Idem domov. Hodím ťa niekam?"
"Mala by som sa vrátiť k nemu. Určite je tam sám."
"Nie,potrebuješ si prevetrať hlavu. Rozmýšľať. Poviem mu,že ti prišlo zle a odviezol ťa domov." Usmial sa a podal mi ruku.
"Tak ideš?"
"Ja neviem kam chcem ísť."
"Tak nechaj miesto na mňa." Prikývla som..
Pohľad Jimina:
Odviezol som ShinBom na miesto,kde sme chodili ako malí. Vždy sme tam mali kľud a mohli si robiť,čo sme chceli. Bolo to síce trochu ďalej,ale čo by som pre svoju mladšiu sestričku nespravil. Sadli sme si k rieke a nastalo ticho.
"Jimin?"
"Áno,sestra?"
"Prečo Lara o tom plese vedela skôr?"
"No,pozval som ju."
"Ale som ti bližšia."
"Ja Laru..asi ľúbim."
"Hm?"
"Páči sa mi." Ostala trochu zmätená,s otvorenými ústami.
"Páči?"
"Áno. Neviem,prečo som ti to nepovedal skôr. Asi som sa bál,že ma zbiješ,alebo vynadáš,že mám rád tvoju najlepšiu kamarátku." Nezmohla sa na slovo.
"Prepáč."
"Ja neviem,čo povedať. Viem,že Lara ťa má tiež dlhšiu dobu rada. Nikdy si o nej takto nehovoril. To ona skôr bola tá,keď som vyslovila tvoje meno,tak sa usmievala od ucha k uchu ako nejaké slniečko."
"Vážne?" Začervenal som sa trochu.
"Tak preto bola Lara chvíľu taká divná?"
"Divná?"
"Stále,keď sme sa bavili o plese,tak preskočila na inú tému. Alebo povedala,že musí ísť."
"Ja neviem. Idem už pomaly. Ty hlavne rozmýšľaj a ja ti napíšem,čo o tebe povedali." Postavil som sa. Postavila sa aj ona a objala ma.
"Ďakujem." Povedala..
