S Kookiem sme sa pozreli na seba,on sa len usmial a znova sa pozrel na Taeho.
"Tvoja frajerka má narodeniny a ani o tom nevieš?"
"Asi prečo som s ňou chcel byť poobede sám.." Ostalo chvíľu ticho. Stále sme sa držali za ruky.
"Preto sa držíte za ruky? Lebo má ShinBom narodeniny?"
"Tak ja teda idem na hodinu." Povedala Lara a odkráčala si to do triedy. Tae sa zaškaredil na Kookieho a prišiel k nám bližšie.
"Zopakujem tú otázku ešteraz. Prečo sa držíte za ruky?"
"Gratuloval som jej."
"Hej,gratuloval? Tak prečo jej ju ešte držíš?" Prišiel bližšie k nám a chytil ma za druhú ruku,naznačil Kookiemu nech mi ju pustí. Kookie ju nechcel pustiť.
"ShinBom,choď do triedy." Povedal Kookie a pustil ma. Pozrela som na nich.
"To nemyslíte vážne."
"Choď do triedy,prosím." Povedal aj Tae. Počúvla som. Prišla som do triedy a tam už sedela Lara a pozerala na mňa. Celá som sa triasla,lebo som sa bála,že si ubližia.
Sadla som si k nej a ona sa ma hneď vypytovala,že kde sú oni. Nič som nepovedala,len som sedela celá rozklepaná. Asi po desiatich minútach sa otvorili dvere a v nich Kookie. Učiteľka vysvetľovala niečo na tabuľu,tak som vstala a rýchlo vyšla aj s nim von.
"Si v pohode? Kde je Tae? Nemám zavolať sanitku?"
"Som v pohode. Všetko som mu vysvetlil,čo je medzi nami. Potom odišiel,neviem kam." Povedal a ja som sa nezmohla na nič iné len na slzy. Kookie sa len usmial a utieral mi slzy z líc.
"A Tae,je v pohode?"
"Áno." Chytil ma za ruku.
"Ale takto nemôžem ísť dovnútra." Povedal Kookie.
"Tak poďme preč." Povedala som a darovala mu pusu na líce. Vyšli sme zo školy a prechádzali sa. Pozrela som sa na Kookieho tvár a napadlo ma,že mám v taške leukoplast. Nalepila som mu ho na peru,kde mal najviac udreté. Trochu zasyčal.
"Prepáč,nechcela som. Všetko je to kvôli mne. Kvôli mne trpíte obaja."
"Netrpím."
"Trpíš."
"Netrpím,nehovor tak."
"Ale je to pravda. Pobili ste sa kvôli mne."
"Nevadí. Bolo to kvôli tebe. Pre teba všetko,pamätáš? Sme v tom spolu."
Len som prikývla.
"No vidíš. Tak kam ideme? Musíme sa niekam vypariť na pár hodín,nech ma nevidí nikto." Opýtal sa Kookie.
"Čo tak ísť ku mne?" Kookie sa na mňa šibalsky usmial.
"Rád." Ja som vybuchla do smiechu,potom sa pridal aj on. Tak sme teda išli ku mne a dúfala,že mama nebude doma..
..Prišli sme ku mne a našťastie sme boli sami. Vyzuli sme sa a išli do mojej izby. Hodili sme tašky na stoličku a sadli si na posteľ. Ja som si pomaly lahla a on tiež. Sledoval ma celý ten čas.
"Si krásna." Len som sa usmiala a otočila sa k nemu. Pohladil mi líce a priblížil sa ku mne. Jeho ruka smerovala nižšie a hladil ma teraz na ruke až na stehne. Konečne spojil naše pery. Nikdy som nebola tak šťastná. Ja som tiež nezaostávala a ruku som mu dala pod tričko.
