Moje meno je Maddison Ivy Stuart a môj život nabral v poslednom čase dosť rýchly spád. Neviem, aký osud ma čaká, no som pripravená nasledovať ho so vztýčenou hlavou a odhodlaním. Pre ostatných totiž možno pôsobím ako každá iná "tínedžerka", no len m...
,,Nemysli si, že si len tak nakráčaš do školy v bielych šatečkách, s namaľovaným ksichtom a preberieš mi moju slávu! Nie, vieš, ja som si ju postupne získavala a ty ?!" začala do mňa strkať prstom. ,,Ty si v jeden deň - JEDEN DEŇ - oblečieš niečo, čo nosia normálny ľudia, a zrazu ti všetci ležia pri nohách?" škriekala na celú chodbu.
,,Už si sa upokojila?" spýtala som sa jej pokojne, no v mojom vnútri to vrelo a môj vlk sa chcel odtrhnúť z reťaze.
,,Ty mi na to nič nepovieš?" prekvapene sa na mňa pozrela.
,,Hm, počkať, ... Nie?" chcela som ju trošku vyprovokovať, aby sa čo najrýchlejšie vyparila z mojich očí.
,,Ty jedna malá..." skočila po mne a snažila sa ma zmlátiť, pri čom z úst vypúšťala parádnu spŕšku nadávok.
Našťastie sa biť nevie, takže sa ma len snažila prefackať alebo doškriabať. Samozrejme, mne to nevadilo, keďže som sa s mojimi reflexmi stíhala perfektne uhýbať, no môjmu vlkovi došla trpezlivosť.
Cítila som, ako sa mi nechty začali meniť na pazúre. Môj nos sa začal predlžovať, dokonca aj moje zmysli sa začali poriadne vyostrovať.
'Musíme odtiaľto zmiznúť!' kričalo podvedomie na môjho vlka.
'Nemusíme, najskôr sa jej musíme pomstiť za všetky tie zlé veci, ktoré nám stále robí!' vrčal neoblomne môj vlk.
Našťastie som ešte ako-tak nestratila kontrolu nad vlkom, takže som sa trhane otočila od Melanie, a čo najrýchlejšie som vybehla von.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
'Kde dopekla je ten les?!' obzerala som sa okolo seba.
Nakoniec som sa intuitívne vydala na severozápad. Moja intuícia mala pravdu - bol tam les. Šťastne som si vydýchla a rozbehla som sa - teraz už vlčou rýchlosťou - čo najhlbšie dnu.
Milujem les. Môj vlk tiež - nečakane. Teraz už som mu dovolila prevziať kontrolu. Nadšene zavyl a ja som v momente bežala na štyroch sivých huňatých labách. Potrebovala som sa poriadne vyventilovať, a môj vlk taktiež.
Nemám poňatia koľko času sme strávili v lese, no slnko už bolo vysoko nad nami, keď som sa opäť premenila do ľudskej podoby.
'Ešte! Ešte!' kričal môj vlk.
'Musíš vydržať do splnu, vtedy je behanie po lese najúžasnejšie,' pripomenula som mu.
'A kedy je spln?'
'O dva dni,' uistila som ho, a on už sa viac neozval.
Až teraz som si uvedomila, že som si mobil aj s peňaženkou zabudla niekde v škole, pretože som ani jedno nemala pri sebe. Rýchlo som sa teda vydala do školy.
