Wolf life ✅

49

Teo

Našťastie sa Maddy ovládla, a čašníčka úspešne prežila ďalší, nezáživný deň. Keď sme sa naobedovali, išli sme na malú prechádzku do parku.

,,Teo?" spýtala sa ma neisto Maddy.

,,Mhm?"

,,Chcela by som ti niečo povedať."

Nikdy som nechápal, prečo majú muži z tejto otázky strach. Teraz už áno.

,,Dobre," chytil som ju okolo pásu a posadil sa s ňou na najbližšiu lavičku.

Maddy si nervózne hrýzla spodnú peru. Vôbec sa nemala k slovu.

,,No hovor, lebo som tuším nervóznejší ako ty," vyhŕkol som a nervózne sa zasmial.

,,Vieš, mne ... mne sa vrátili spomienky na teba," zašepkala a sklopila zrak.

,,To vážne? Kedy?" ani si neviete predstaviť, ako veľmi sa mi uľavilo, že to nie je nič vážne.

,,Pri označení. Najskôr som cítila tvoje pocity, a zrazu som sa ocitla vo víre spomienok, ktoré mi pripadali známe, no akoby neboli moje," vyhŕkla zo seba.

Zarazene som na ňu civel. V hlave som si to zopárkrát prepočítal.

,,Počkaj, ale veď .. to bolo pred troma týždňami," povedal som, keď som si bol istý číslom.

Úprimne povedané, bol som trochu nahnevaný, že mi to nepovedala skôr. Nie, že by to bolo také dôležité, no mohla sa mi s tým zdôveriť.

,,Ja ... chcela som ti to povedať, len som na to nejako zabudla a nepripadalo mi to až tak dôležité. Vlastne, keď už sme pro tom, chcela by som sa ti ospravedlniť," pozrela mi do očí.

,,Ospravedlniť?" prekvapene som na skúmal jej tvár.

,,Áno. Pre Lunu Teo, bola som k tebe taká odporná..." viac ani nepovedala, iba si vložila tvár do dlaní a vzlykala.

,,Ach, ty moja rajkumari," vzdychol som si a posadil si ju na kolená.

Tuho som ju objal.

,,Nemáš sa mi za čo ospravedlňovať. Mala si dôvod neveriť mi, aj keď som tvoja druhá polovička. Nemám ťa prečo súdiť za to, že si ku mne zo začiatku nebola najmilšia."

Hladil som ju po chrbte a jej vzlyky postupne ustávali.

,,A- ako môž-žeš byť ku mne tak-ký dobrý," zavzlykala a odtiahla sa, aby mi videla do očí.

,,Si predsa moja druhá polovička - a na teba sa jednoducho nedá hnevať. Jediný raz, čo som sa na teba hneval bolo vtedy, keď si mi zomrela pred očami. Hneval som sa na to, že si ma nezobrala so sebou," povedal som jej úprimne a pobozkal ju na čelo. ,,Ale teraz si tu pri mne, živá a zdravá," objal som ju ešte tuhšie.

,,No aj tak si podľa mňa až neskutočne milý," zašepkala mi do krku.

,,Vždy tomu tak nebolo," odpovedal som trpkým tónom, ,,no to je príbeh na inokedy."

,,Takže mám odpustené?" spýtala sa ma po chvíľke ticha.

,,Veď som ti ani nemal čo odpúšťať," brnkol som jej po nose a zdvihol ju na ruky.

,,Čo to robíš?!" vykríkla a rozosmiala sa.

,,Nacvičujem na svadbu. Hádam sa nenechám zahanbiť tým, že ťa neprenesiem cez prah," žmurkol som na ňu a niesol som ju až do bytu.

,,Si blázon," krútila nado mnou hlavou, keď som ju konečne položil na nohy.

,,Jedine tak do teba," vyplazil som jej jazyk.