Wolf life ✅

34

Časť venovaná EwelinaPasek 😊

~ Teddy_29 ♡

Teo

Keď zavrela oči vedel som, že je zle. Snažil som sa ju udržať pri vedomí rozprávaním, no ona sa len usmiala, a nechala viečka zatvorené.

Jej dych, rovnako ako aj tep stále spomaľovali. V návale zúfalstva som ňou aj zatriasol, ale potom som si uvedomil, že to brucho ju určite ešte bolí.

Úsmev jej z tváre nezmizol, ani keď jej srdce vydalo svoje posledné buch.

,,Nie, nie, nie, nie, nie...." opakoval som stále dokola. ,,Prečo?!" zakričal som zúfalo, a päsťou som vrazil do steny pri lôžku. Ignoroval som krv stekajúcu z mojich hánok, veď o chvíľu sa to zahojí.

Hromžil som snáď na všetko - Rodriga, Davida, toho chlapa ktorý ju porezal, na seba (pretože som ju neochránil), dokonca aj na Ducha lesu!

Zúfalo som padol na kolená pri jej posteli a chytil som jej ruku.

,,Prosím, vráť sa mi Maddy. Ja ... nemôžem ťa stratiť, keď som ťa konečne našiel! Prosím, vráť sa späť medzi živých," pobozkal som ju na hánky a oprel som si jej dlaň o líce.

Na lôžko dopadla slza, za ňou ďalšia a ďalšia. Po tvári mi stekal vodopád sĺz nesmiernej bolesti. Nemohol som uveriť, že som ju stratil.

Ja som ju mal chrániť! Mal som s ňou byť radšej doma a vykašľať sa na ten hlúpy večierok!

,,Prosím, odpusť mi to," zašepkal som.

Toto som si nevedel predstaviť ani v najhoršej nočnej more. Moja druhá polovička je mŕtva... a ja kľačím zlomený vedľa nej a odmietam si to pripustiť.

,,Teo, si v poriadku?" ozval sa hlas sestričky Daisy.

,,Nie. Ona ... o-ona..." nedokázal som to vysloviť, pretože to nemohla byť pravda.

,,Nie, nie, nie, to predsa nie je možné! Ak to bol hocijaký jed, žiaden by ju neporazil tak skoro! To ..." nedopovedala a rozbehla sa k lôžku.

Ja som tam len otupene sedel a pozoroval ju. Najskôr skontrolovala tep a dych. Potom sa na ňu zhrozene pozrela a začala s masážou srdca. Bolo to asi najdlhších ... ja ani vlastne neviem, ako dlho som tam sedel, no pripadalo mi to ako večnosť.

,,No tak, Maddy, bojuj!" šepkala zadychčane Daisy a pokračovala.

Počul som jej vystrašený tlkot srdca. Ona sa bála o moju Maddy a snažila sa jej zachrániť - teda skôr prinavrátiť život ... A ja som tu už len rezignovane sedel na pätách.

Zrazu sa stalo niečo veľmi zvláštne. Okolo Maddy sa vznášala žiara. Nie zlatá, akou je jej aura, ale strieborná až biela, taká čistunká, nepoškvrnená, až pohľad na ňu pálil. Sem-tam sa tam mihlo svetielko zelenej, žltej, ružovej, či červenej ...

Postavil som sa a nemo som zízal na to, čo sa predo mnou deje. Pozrel som na Daisy, ktorá bola v rovnakom úžase ako ja. Zrazu žiara začala blednúť, a o chvíľu už jej nebolo. Nerozumel som, čo sa mi práve odohralo pred očami.