Wolf life ✅

46

!UPOZORNENIE!

Pri čítaní tejto časti neodporúčam konzumáciu jedla a radšej ani nápojov 😂

Maddy

Tak a je to. Som označená. Aký je to pocit? Úžasný! Teraz už nemám žiadne pochybnosti ohľadom Tea a toho, čo je medzi nami.

Už sú to tri týždne odvtedy, čo sme sa vzájomne označili. Odvtedy viem, kde sa nachádza bez toho, aby mi to povedal - jednoducho to cítim. Presťahovala som sa do jeho izby, pretože som nedokázala zaspať bez jeho objatia. Veci som si ale nechala vo svojej izbe, pretože sa mi ich nechcelo premiestňovať.

Zakaždým, keď sa pozriem do zrkadla, s úsmevom si prezriem aj moju značku. Nie je veľmi výrazná, no keď sa lepšie prizriete a viete čo hľadáte, uvidíte ju.

,,Rajkumari? Kde si?" ozval sa z obývačky Teov hlas.

,,V kúpeľni!" odkričala som mu späť.

Akurát som sa chystala vyčistiť si zuby. Zobrala som si kefku a otvorila som pastu, no akonáhle som zacítila jej vôňu, stalo sa niečo divné.

Prišlo mi neskutočne zle od žalúdka. Rýchlo som pastu zavrela a hodila ju na umývadlo. Mojej nevoľnosti ma to však nezbavilo - žalúdok mi stiahol kŕč a naplo ma. Okamžite som sa rozbehla k záchodu. Len tak-tak som stihla zachrániť svoje vlasy pred spŕškou zvyškov zo včerajšej večere.

,,Priniesol som ti ... Maddy?" preľaknuto zašepkal Teo a v okamihu bol pri mne.

,,Nie, nedívaj sa na mňa. Vyzerám hroz..." nedokončila som, pretože môj žalúdok urobil ďalšie salto, ktoré poslalo ďalšiu dávku nestrávených zvyškov do záchodu.

Teo mi bez rečí chytil vlasy a upokojujúco ma hladil po chrbte. Moje zbližovanie so záchodovou misou a zvyškami večere sa zopakovalo ešte asi trikrát.

Keď som si bola už ako-tak istá, že zo mňa nič nepoletí, unavene som si oprela čelo o záchodovú misu.

,,Už je ti lepšie?" spýtal sa ma Teo, zatiaľ čo mi stále hladkal chrbát.

,,Mhm," na viac som sa nezmohla.

Pomohol mi vstať a došuchtať sa pred umývadlo. Tam som si umyla zuby s čistou vodou, pretože som nechcela riskovať ďalší bližší kontakt so záchodovou misou, a pomaly som prešla k posteli. Vyčerpane som sa zvalila do perín. Určite som v tej chvíli vyzerala ako zombie.

,,Prinesiem ti niečo? Vodu? Čaj? Piškóty?" pýtal sa ma Teo počas toho, ako ma úspešne zabalil do prikrývok ako do sarkofágu.

,,Čistú vodu. A môžeš aj tú piškótu," odpovedala som z posledných síl a zavrela som oči.

Snažila som sa zistiť, z čoho mi mohlo byť zle. Na večeru sme mali len cestoviny s kakaom, takže z toho určite nie. Žeby z lososa, ktorého sme mali na obed?

,,Zostanem tu s tebou. Chceš sa napiť hneď?" vytrhol ma z rozjímania Teov hlas.

,,Asi áno."

Pomaly som sa posadila a oprela sa chrbtom o čelo postele. Teo mi pomohol sa napiť a opäť si ľahnúť.

,,Myslíš, že by to mohlo byť zo včerajšieho obedu?" spýtala som sa ho, keď si sadol vedľa mňa a chytil ma za ruku.

,,Možné to je. No je tu väčšia pravdepodobnosť, že by v tom prípade bolo zle aj mne," skonštatoval.

Obed stále zostával v zozname, aj keď už nie na prvom mieste.

,,Teraz nad tým nerozmýšľaj a skús si trochu pospať, to ti pomôže," dal mi bozk na čelo a ľahol si vedľa mňa, stále ma držiac za ruku.