Wolf life ✅

33

Maddy

Zobudila som sa v nemocničnej izbe. Počkať, ja nemôžem byť v nemocnici - veď zistia, že som vlkolak!

Vyletela som do sedu, čo som okamžite oľutovala. Celé telo mi stiahol kŕč, no najviac ma bolelo brucho.

Odhrnula som prikrývku, aby som sa pozrela prečo. Ten pohľad mi doslova vyrazil dych.

Mala som na ňom zapálenú reznú ranu, okolo ktorej sa črtali čierne žily. Rana navyše krvácala - to bude asi tým mojím prudkým pohybom. Až teraz sa mi vybavilo, čo všetko sa vlastne stalo. Rodrigov únos, Pablo s nožom, Teova záchrana.

Teo. Pri jeho mene som sa mimovoľne pousmiala. Zachránil ma. Dokonca ma niesol celou cestou k autu. Musím sa k nemu dostať. Neviem síce, v akej nemocnici som, no musím vypadnúť skôr, než niekto zistí, čo som v skutočnosti zač.

S veľkými bolesťami som sa postavila na nohy. Držala som sa postele, a malými krôčikmi som sa posúvala ďalej.

,, ... ešte ste mohli odpočívať. Slečna Stuart je určite ešte v bezvedomí," ozval sa ženský hlas spoza dverí.

,,Ja viem, že je hore," odpovedal jej ľadovým tónom známy mužský hlas.

Dvere sa otvorili a v nich sa zjavila sestrička a Teo.

,,Pre Lunu, rajkumari!" vykríkol a okamžite stál pri mne a podopieral ma. ,,Teba mi bol naozaj čert dlžen," zaškeril sa, no potom hneď zvážnel.

,,Aj ja ťa rada vidím, ty môj záchranca," zaškerila som sa naňho, no hneď nato som tvár skrútila v bolestnej grimase, pretože mojím telom prešiel ďalší kŕč.

,,Čo ti je? Bolí ťa niečo?" ustráchane ma pozoroval a hladil ma po chrbte.

Trpko som sa zasmiala.

,,Všetko, úprimne povedané." 

Zrazu sa stalo niečo divné. Akoby mi z ničoho nič zmizla zem pod nohami a ja som sa popri lôžku takmer zviezla na zem. Teove vlčie reflexy však nesklamali, a stihol ma zachytiť práve včas. Tým sa mi však natiahla koža na bruchu, čo mi spôsobilo nesmiernu bolesť.

Vydral sa zo mňa výkrik horší, než škrek stovky netopierov. Teo ma vystrašene položil späť na lôžko. Z druhej strany pri mne už stála sestrička.

,,Rana sa znovu otvorila a krváca. Lieky nezabrali, musíme čo najrýchlejšie zistiť, aké svinstvo jej do toho dali. Nôž bol stopercentne zo striebra, vidno to na tých spálených okrajoch rany," povedala s vážnym výrazom Teovi a potom venovala svoju pozornosť a milý úsmev mne. ,,Ahoj, ja som Daisy, tvoja ošetrovateľka. Bolí ťa ešte niečo okrem toho brucha?"

,,No, celé telo. A hlavne ma pália zápästia a členky. Miesta, kde som mala putá," oznámila som jej.

,,Fajn. Teraz ti vyhrniem tričko a prezriem ti brucho, dobre?" opäť sa na mňa usmiala.

,,Okej," snažila som sa jej úsmev opätovať.

Pomaly a hlavne opatrne mi vyhrnula tričko tak, aby sa nechytila rany. Keď bolo moje brucho odhalené, preľaknuto zhíkla.

,,Pre svit Luny! Musíme okamžite zistiť, čo jej do toho dali!" vykríkla a ušla z miestnosti.

Teo civel na moje zranenie div mu nevypadli oči z jamiek. Potom sa pozrel do mojich očí. Doslova som cítila jeho strach a obavy - o mňa. Zdvihol ruku k mojej tvári a jemne ma pohladil po líci.

,,M-myslíš, že ak sa im nepodarí zistiť, čo za humus mi do tej rany dali, tak ..."

,,Ani o tom neuvažuj!" vykríkol Teo a výstražne vztýčil ukazovák na pravej ruke.

Ľavú mal ešte stále položenú pri mojom líci.

,,Ty sa uzdravíš a pôjdeme domov. Tam ti spravím čaj a celý deň môžme stráviť pozeraním rozprávok, čítaním kníh, počúvaním hudby alebo spánkom - čo len budeš chcieť, jasné?"

Videla som, aký je zničený. Pokúsila som sa ho aspoň trochu utešiť.

,,Vieš, nato, že ťa poznám tak krátko, som si ťa veľmi obľúbila," usmiala som sa naňho.

On ma chytil za ruku a usmial sa tiež. Pomaličky mi prechádzal po hánkach, ktoré hypnotizoval svojím pohľadom.

,,Áno?" spýtal sa ma, no stále uprene pozoroval moju ruku.

,,Áno. Vieš, chcela by som ťa viac spoznať. Chcela by som vedieť, ako tráviš voľný čas, ktoré knihy a filmy sú tvoje obľúbené, čím zaháňaš smútok ... No ak by som to nestihla zistiť," nervózne som sa pomrvila, zakašľala som (načo sa okamžite ozvalo moje brucho) a pokynula som Teovi nech podíde bližšie.

On ma poslúchol - asi ho motivovalo to zakašlanie. Vystrela som k nemu ruky a on sa sklonil. Jemne som ho pobozkala na pery. Najskôr zostal prekvapený, no dlho neotáľal a začal spolupracovať.

Nebol to žiaden vášnivý, drsný súboj jazykov, iba ľahulinký, nežný bozk plný smútku, lásky a stratenej nádeje - aspoň z mojej strany. Trošku sme sa od seba odtiahli a opreli si čelá jeden o druhého.

,,Zistíš to. Dnes večer pre teba pripravím prekvapenie, a zajtra mi môžeš klásť otázok, koľko len budeš chcieť," zašepkal oproti mojim perám.

Jeho hebké, uhľovočierne mihalnice ma šteklili na lícach, a ja som sa strácala v temnom oceáne v podobe jeho očí.

,,Dobre," usmiala som sa a zavrela som oči.

Zaujímavé, moje brucho prestalo bolieť.

,,Rajkumari?" počula som vzdialený hlas.

Cítila som sa ľahučká ako pierko. Skákala som po tráve, ktorú do strieborna sfarboval svit Mesiaca. Bolo tam tak krásne. Niekde vzadu v mysli som vedela, že toto nie je dobré, no nemohla som tomu odporovať.

Matne som cítila, ako mnou niekto slabo trasie, no otrasy stále slabli, až nakoniec ustali úplne. Vtedy začal z oblohy klesať Mesiac. Bol obrovský. Akoby vychádzal priamo z lúky, na ktorej som stála. Ochromene som ho pozorovala. Zdalo sa mi, že na mňa volá ...

Vykročila som k nemu. Túžila som sa po ňom prejsť, dotknúť sa ho.

Prešla som až k nemu, a akonáhle som sa ho dotkla pohltila ma biela žiara...

♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥

♥ Hello my dear wolfies! ♥

Prichádzam s ďalšou časťou 😊

Dúfam, že som vás poriadne vydesila 😂 viem, som zlá, no čo už 😈

Teším sa na rôzne varianty mojej smrti 😂

~ Teddy_29 ♡