Hrdlorez

1. kapitola

Myslela som si, že si pospím dlhšie, keď mám narodeniny. Niektorí ľudia si na mňa proste musia spomenúť na začiatku dňa, pritom ich ani nenapadne myslieť na to, čo asi práve robím. Poslepiačky som našla telefón a ani som sa nepozrela, kto volá, prijala som hovor.

„Všetko najlepšie, Nina!" ozval sa z telefónu hlas mojej priateľky Sonii.

„Vďaka. Vieš vôbec, koľko je hodín? A že si ma zobudila?" Zachichotala sa.

„Je už pol jedenástej a to druhé ma vôbec netrápi. Ešte mi poďakuješ, že si neprespala celý svoj deň." Konečne som otvorila oči a prinútila sa posadiť sa. Ak by som Soniu mohla uškrtiť cez telefón, práve teraz by som to spravila.

„No tak to ti teda veľmi pekne ďakujem."

„Aké máš na dnes plány, oslávenec?" opýtala sa zvedavo.

„Brzdi, len teraz som vstala. No, uhm... naraňajkovať sa alebo chvíľu počkať a dať si rovno obed, mama spomínala, že by sme si mohli spraviť poobede malú oslavu v nejakom podniku. Ty pracuješ až do šiestej, že? Mohli by sme potom niekde skočiť. Potrebovala by som sa trochu vyblbnúť." Malá oslava by v tomto prípade obnášala kávu s mamou. Party však bola viac než nutná. Bola som už zo školy úplne zúfalá, potrebovala som na chvíľu vypnúť. Dnes však nebude o zábavu núdza.

„To znie ako super plán. O siedmej ťa vyzdvihnem pred tvojim domom. Ty si zatiaľ premysli, kam by si chcela ísť a hlavne si prichystaj kostým. Už musím končiť, tak sa vidíme večer, ahoj." Znela, akoby ju práve niekto načapal v práci, že telefonuje. Sonia bola odo mňa staršia takmer o štyri roky, no dobre sme si rozumeli.

„Maj sa."

Telefón som položia späť na nočný stolík a ešte na chvíľu si ľahla. Bola by som schopná prespať aj celý deň. Nikomu by to aj tak nevadilo, keďže doma cez víkend nebýva takmer nikto. Otec chodieva na služobné cesty a málokedy býva doma, mama pracuje v pekárni a sestra študuje na druhej strane sveta. No dnes k večeru by sa mali obaja dostaviť domov, keď už sú tie sviatky.

Keď som sa konečne dostala do kuchyne, čakali na mňa na stole raňajky. Muffiny. Čokoládové s kokosovou plnkou, moje obľúbené. Rýchlo som si urobila kávu, vzala koláčiky a šálku do obývačky a zapla telku. Plánovala som si trochu oddýchnuť pred tým, než sa pustím do matiky. Budúci týždeň ma čakala ešte jedna skúška, ktorú som musela urobiť, tak som učivo rozdelila na viaceré dni, aby ma z toho netrafil šľak deň pred.

Televíziu som veľmi nevnímala, myšlienkami som bola úplne inde. Tešila som sa na večer ako malé dieťa. Sonia je skvelý parťák na takýto druh zábavy. Vie vypočuť, poradiť, donútiť tancovať a je to skvelá osoba. S nikým iným by som svoje narodeniny neoslávila radšej ako s ňou.

Učenie sa nakoniec nekonalo, keďže som aj napriek vypitej káve zaspala a prebudil ma až príchod mamy. V duchu som vynadala sebe samej, že večerný seriálový maratón je pekná blbosť. Čas, ktorý by som mala venovať štúdiu venujem radšej pozeraniu seriálu, ktorý beží v telke tri roky a ja si ho stihne pozrieť za jeden týždeň. Niekde bude chyba.

„Uh, to už je toľko hodín?" Posadila som sa a vypla televíziu. Pretrela som si oči a pozrela na mamu. Práve položila na zem dve tašky niečoho, čo som z diaľky nevedela identifikovať.

„Keď si si oddýchla, môžeš to tu trochu vyzdobiť a hlavne pred dverami." Pretočila som očami. „Ja zatiaľ spravím niečo na obed."

Hlasno som vzdychla, aby to počula aj ona. Keby som mohla, prespala by som aj celý deň. No prekonala som sa, vzala tie tašky plné blbostí a pustila sa do práce. Zistila som, že toho nie je veľa, no vymyslieť to tak, aby sa všetky veci, ktoré mali svietiť aj svietili, bol trochu háčik, keďže káble boli prikrátke. Chcelo to pohnúť rozumom, čo momentálne bolo trochu nad moje sily, no napokon som to zvládla.